Pozdravy
Pozdravujú sa ľudia od nepamäti. Niekedy úprimne a s radosťou, inokedy iba zo zdvorilosti, lebo sa to patrí. Pri osobnom stretnutí možno vypozorovať viacero prístupov k osobnému zvítaniu sa. Záleží na tom, či sa stretnú dvaja (či viacerí) celkom plánovane, alebo náhodne a po dlhšom čase, či sú to kamaráti na život a na smrť, alebo veriteľ s dlžníkom, podriadený so šéfom, milenci či dlhoroční manželia.
Osobné stretnutia bývajú veľmi často náhle a nečakané, a preto neraz neposkytnú veľa času na prípravu. A to už nespomínam stretnutia viacnásobné. Dlhým bádaním som totiž zistil, že pozdrav platí približne jeden deň. Ak kohokoľvek stretneme za deň viackrát, netreba mu stále želať dobrý, krásny a neviem ešte aký deň. Je však rovnako nepríjemné len tak okolo neho prejsť s výrazom tváre „jeden dobrý deň už odo mňa máš, stačilo“. A tak potom vznikajú tie smiešnotrápne vetičky typu „my sme si tuším niečo dlžní“, prípadne „vy ma tuším špehujete“ a podobne.
Preto je oveľa príjemnejšie pozdravovať blížneho písomne. Zvlášť obvyklé je to na sviatky či iné významné príležitosti. Postupy sú rôzne. Ten najjednoduchší je už po stáročia rovnaký: pohľadnica s adekvátnym obrázkom a textom prispôsobeným príležitosti. Z ďalekej Levoče Ťa pozdravuje… K úspešnému dokončeniu štúdia blahoželá… Nech je celý Váš život šťastný ako dnešný deň pred oltárom… Veselé Vianoce a šťastný nový rok celej rodinke praje… a podobne. Chápem, že nie každý z nás je rodený literát, ale aj tak sa ťažko chápe, načo tá investícia do obrázka a do známky, keď napokon pod vytlačeným textom Veselé Vianoce pribudne len podpis a stalo sa už určite nielen mne, že neraz je to podpis nečitateľný či len akási šifra.
To už potom skôr beriem pozdrav, čo vyskočí na monitore, hoci niekedy mám pocit, že ten hromadný a neosobný e-mail, o ktorý sa delím s ďalšími päťdesiatimi adresátmi, mi možno ani tak celkom nepatrí. Pošty si oddýchli aj vďaka vianočno-novoročným esemeskám. Ale starostlivo vybratý obrázok s úhľadne napísaným a dobre vymysleným textom je už dnes vzácnosťou. Možno vinou všeobecnej presily povrchnosti a nedostatku myšlienok, možno len preto, lebo písať rukou už tiež nevie každý.