Ako napraviť chyby
S Parkom kultúry a oddychu sa to nevyvíja práve najlepšie. Jeho skutočnému rozvoju bráni zaťatosť občanov, ktorí nechcú pochopiť, že tam, kde boli zvyknutí chodiť na prechádzky s detskými kočíkmi či psami, kde sa stretávali s prvými láskami, hudobnými predstaveniami, dochádza k obmene týchto malomeštiackych hodnôt za hodnoty naozaj svetové.
Nevyužité priestory totiž uzrel ušľachtilý investor aj s novými možnosťami, o akých sa obyčajnému človeku ani nesníva, ani snívať nesmie a ani snívať nebude. Na mieste chátrajúceho nízkeho PKO môže predsa vzniknúť nejaká tridsaťposchodová falická celuloidová „safaládka“, v ktorej by sa našlo aspoň štyridsať dvadsaťizbových bytov pre čisté a nenáročné panny.
Darmo sa moralizátori mračia, týmto dievčatám predsa o výhľad na Dunaj vôbec nejde. Cez deň musia spať, aby dlho do noci mohli sviežo konverzovať o náročných obchodných, politických a iných dôležitých témach s rozličnými sponzormi. Veď kto im vie lepšie poradiť v dnešnej zložitej zahranično-ekonomickej situácii ako osemnásťročná prsnatá dievka z dediny? Prirodzene najmä vtedy, ak sa jej napríklad nevdojak rozopne župan. Ale nemusí to byť práve župan, môže to byť aj niekto iný, a ani nemusí byť rovno z magistrátu. Aj tak však ona rozhoduje o našej budúcnosti – nezištne a v noci.
Každý rozumne uvažujúci človek predsa musí uznať, že je veľký rozdiel medzi celodenným postávaním na Panónskej ceste a príjemnou večernou konverzáciou pri čaji v nejakom útulnom vysvietenom a vykúrenom dvadsaťizbovom apartmáne na nábreží. Ten napokon, oproti minulosti, zlacnel takmer o tretinu a môže si ho kúpiť kto chce – za nejakých jeden a pod milióna eur.
Nech už to s PKO dopadne akokoľvek, vždy to dopadne zle. Ak zvíťazí spoločenský záujem, obmedzí to v rozlete tieto nenahraditeľné dievčatá. Ale ak vyhrajú dievčatá, môžeme namiesto koncertov ísť síce všetci na Záhorie šušky zbierať, no niečo tým získa aj magistrát. Bude mať konečne pokoj a čas, aby zase dobre predal niečo iné. Čo sa on má čo naťahovať s nejakým investorom? Aký to má význam dnes, keď vám môžu stavať diaľnicu rovno v obývačke a nikto sa ani nikoho spýtať nemusí? Veď, ako hovorí indické príslovie: Kde sa bijú slony, trpí tráva.
Zdá sa, že pri Dunaji už pre nás tráva neporastie. Ale v tejto bitke nepárnokopytníkov budeme my platiť stále. Aj za chyby napravené. A za nenapravené určite ešte viac.