Vnútorná sloboda
Myslím si, že národu sa vtedy darí, keď pojmy mecenášstvo (v rôznych podobách) a emancipácia (v rôznych podobách) nevzbudzujú emócie. Prečo? Lebo sú bežnou súčasťou života. Takého, čo sa v najbližších rokoch určite nedočkáme.
Rovnako ako masového výskytu mecenášov. Čiže ľudí, ktorí by miesto zveľaďovania svojich majetkov a prípravy pôdy na buržoázne zahnívanie budúcich generácií z vlastného genofondu urobili niečo pre iných. Alebo rovno pre národ. Pritom mecenášstvo nie je len také hocijaké dobročinné gesto. Oplatí sa. Preslávi mecenášovo meno, vpíše ho do učebníc, dokonca možno zaručí aj to, že kdesi pribudne mosadzná tabuľa s patetickým "Tu sa narodil dobrodinec XY, ktorý prispel k povzneseniu duše národa“. Ani takéto perspektívy zatiaľ nezaberajú.
Je celkom pochopiteľné, že intektuálne náročné projekty si len ťažko nájdu mecenáša. Rovnako biedne sú však na tom aj tie, ktoré si diváci, poslucháči či čitatelia vyslovene žiadajú a búria sa proti ich zrušeniu. Takto pred rokmi dopadol legendárny internetový magazín. Jedinečný, vyhľadávaný a obľúbený. Nepomohlo mu to. Prešlo však niekoľko mesiacov a zjavil sa jeho epigón. Ibaže ani ten sa neudržal.
Potešujúcou správou je, že v najbližších dňoch sa dočkáme jeho následníka. Viem, skalných čitateľov to nijako neprekvapuje. Resuscitačnému tímu totiž velí tá istá osoba. Žena. Obdivujem ju. Aj preto, že sa opäť a dobrovoľne stane súčasťou virtuálneho priestoru plného medzigalaktických príšer, ukrývajúcich sa pod rôznymi nickmi. Sfér, kde sa treba obrniť proti patologickým prejavom prízrakov, ktoré si hneď pri rannej káve či čaji potrebujú odreagovať frustrácie spôsobené ich partnerkami, partnermi, nadriadenými, podriadenými, známymi i neznámymi.
Tú ženu však obdivujem aj preto, lebo dáva konkrétnu podobu pojmu emancipácia. A tá má s mecenášstvom niečo spoločné. Podstatou oboch je, podľa mňa, zbavenie sa komplexov, predsudkov a strachu. Čiže vnútorná sloboda. Tá sa však nedá získať zmenou vládneho režimu. Tú človek buď v sebe má, alebo nie.