Globálna chuť
Viac ako otvorené hranice sprístupňuje modernému človeku svet globálna chuť jedál. Môže si dať kde chce a čo chce, chutí to už pomaly všetko podobne.
Nie je to ani štipľavé a nemá to ani nejakú vyhranenú vôňu, akoby často aj jedlo dobiehalo tú mdlú diplomaciu, s ktorou sa dnes riešia všetky konflikty. Jedlá sa na seba nielen podobajú, ale takpovediac sa "prekladajú“ ako knihy, teda priamo na jazyk konzumentov z iného prostredia.
Ak sa napríklad zmocní maďarského gulášu švédsky kuchár (ako v jednom známom obchodnom reťazci), nemusí sa konzument obávať nijakého šoku, pri ktorom by nespôsobne, teda ako čerstvo vylovený kapor, dychčal s otvorenými ústami a celkom nerozmyslene do seba lial množstvo najbližšie dostupných tekutín. Nie, pokojne si vychutná neurčitú príchuť akéhosi vlažného polystyrénu zababraného mazľavou hmotou, tiež vopred zbavenou chuťových príznakov, a hrdo sa obzerá navôkol.
Málokto v tom vidí pozadie, teda syzifovský boj bruselského úradníka s drobným európskym človekom. Úradník by vo všeobecnosti chcel, aby sa všetko to, čo je regionálne, zachovalo, pretože je to špecifické a ochraňuje to miestny kolorit. Kuchár však vie, že to nie je možné, pretože musí stvoriť jedlo, ktoré by chutilo všetkým a ktoré by všetkým chutilo rovnako. No slovenský kuchár je tiež vynaliezavý. V jednej reštaurácii na strednom Slovensku som dostal vyprážaný bravčový rezeň, ktorý nebolo možné nijako rozoznať od vyprážaného rybieho filé – smažili ho v tom istom oleji a bol v ňom dlho.
V inom motoreste mali iba halušky. Dvom poľským rodinám, ktoré si nahlas čítali bohatý jedálny lístok, iba opakovali – nemáme, toto nemáme! Obe rodiny po chvíli nasadli do automobilov a ani nepočuli múdry povzdych staršej tety čašníčky: "Hlupáci! Nevedia, čo chcú!“ Vôbec netušili, čo slovenský človek pochopil dávno – jedálny lístok je iba nevyhnutná formalita, lebo všetko už chutí rovnako. Ani národné jedlá nie sú tým, čím bývali.
V podniku, do ktorého ako dar boží prišli dva autobusy nemeckých turistov a dožadovali sa národného jedla, majiteľ bleskovo skorigoval mýtus mladého neskúseného čašníka o bryndzových haluškách. "Slovenské národné jedlo sú kraby!“ vyhlásil. Veľmi som to nechápal: "Prečo kraby? Veď…“ Priateľ ma však lakonicky zarazil v kritickom rozlete: "To je jednoduché! Halušky predsa stoja jedno euro, kraby desať!“