Psí svet
Možno je v tom všetkom iba niečo z povzdychu Marka Twaina o tom, že nie je nič krajšie ako cupot detských nôžok - keď sa vzďaľujú. Majster irónie nám opäť niečo o nás prezradil. Lebo začína byť nesmierne zaujímavé, koľko ľudí u nás otvára svoje srdce častejšie psom ako deťom.
Kým deti predstavujú niečo nepatričné, akýsi cudzí odporný a zanedbaný škrekľavý majetok; pes je, naopak, tomu istému človeku niečím nesmierne blízky. Prebúdza v ňom empatiu obrovských rozmerov a nekonečných hĺbok. Určitú zásluhu má na tom aj pes sám. Podieľa sa na ľudskej láske veľkými, milými očkami, ktoré si priam pýtajú pochopenie. Tak trochu síce aj kaká a ciká po chodbách, no špinu zvonku, podľa názoru majiteľa, nosia výlučne deti. Psy veselo havkajú po celý deň či noc, no deti kričia, vreštia a behajú.
Nebolo by to až také zaujímavé, keby sa tento úprimný, niekedy až materinský cit k zvieratám u niektorých ľudí nespájal s citom, ktorý je omnoho hlbší a pevnejší: s neskrývanou nenávisťou k deťom. Keď z okna vidím, koľko námahy podstúpi najstarší sused, nesúci svojho psa, aby ho donútil vyšpiniť sa do pieskoviska, v ktorom sa hrávajú deti, neverím príliš jeho stonaniu o starobe. Nenávisti k deťom má v sebe určite ešte dosť a tá mu nadlho zaručí potrebnú vitalitu. Štekot psov v meste je nepochybne veľkým koncertom osamelosti, opustenosti, nedostatku. Nezriedka však zo zatrpknutosti pramení surovosť.
Skoro prvé slovo, čo vie dieťa u nás v meste povedať, vie povedať práve vďaka nej: „vovno“. „H“ ešte nevie, „psie“ ešte nevie, no „vovno“ už vie celé. Sú všade. V lesíku, na chodníku, na trávniku. „Vovná“ i deti. Vyrastajú nám akosi spolu. Tie prvé v tráve uschnú a motorová kosačka ich onedlho rozpráši do sveta – azda aj ako novú „psiu“ chrípku. Tie druhé stretnú vrčiaceho majiteľa psa, ktorý, vlastne podobne ako samotný pes, najradšej útočí na deti. „Psohlavec“ deťom vysvetlí, že nesmú chodiť po schodoch, do záhrady, nikde.
Lebo deti nesmú, nesmú, nesmú. Nemali by ani byť. Ak budú, tak sa zavolá polícia. Len psy môžu, len pre ne sa chystá a strojí tento svet. Svet bez detí je teda, podľa niekoho, akýsi krajší, pokojnejší, akoby múdrejší, poskytuje človeku viac priestoru. No ak tento psí svet, svet bez detí, prevládne, bude smutným svetom, v ktorom už iba opustený pes bude zavýjať za vzďaľujúcou sa čiernou sanitkou.