S hlavou pod vodou
V jazere pezinského zámockého parku sme videli plávať korytnačku. Malá hlavička nad hladinou vyzerá ako periskop, pancier je len tieňom v mútnej vode, korytnačka pláva pomaly a hladinu vody takmer nečerí. V košickom lese zase pštros naháňa hubárov. Pštros sa hojdavou chôdzou prediera smrečinou a hubári preskakujú od jedného kmeňa k druhému, aby ich zúrivý vták nedoďobal k smrti.
Pštros ušiel zo zoo, o korytnačke neviem nič. Možno ju do jazera vypustil niekto, koho omrzelo krájať pre ňu šalát a čistiť akvárium, možno je to nejaký pezinský endemit. Ale vôbec ma pohyb týchto druhov v blízkosti ľudských obydlí neprekvapuje, pretože na Slovensku je možné všetko. Tento text mal byť vlastne o niečom inom.
O tom, že Slovensko už neprekvapuje ani pohyb a agresívne správanie Číňanov v čiernych sakách pred Prezidentským palácom a nevzrušuje dokonca ani ministerstvo, ktoré má chrániť predovšetkým vlastných občanov.
O tom, ako to isté ministerstvo šikanuje maďarskú študentku. O tom, že na Slovensku je bezpečnejšie strčiť hlavu pod vodu, nerobiť vlny a nechať si svoje názory pre seba. O tom, že je skvelé, že sa aj po takýchto skúsenostiach nájdu ľudia, ktorí pokladajú za potrebné svoje postoje alebo nesúhlas – s porušovaním ľudských práv, so stavom súdnictva, s korupciou – verejne prezentovať, postaviť sa pred Najvyšší súd, na žilinské námestie, obliecť si červené tričko, niesť mestom rakvu s ostatkami spravodlivosti, zdvihnúť nad hlavu transparent, zorganizovať koncert, podpísať sa pod petíciu alebo aspoň zakričať.
O tom, že ich je tak zarážajúco málo, aj napriek tomu, že slušní ľudia – a minimálne 5 miliónov Slovákov považuje samých seba za slušných – dostávajú jednu facku za druhou. Mám však pocit, že je zbytočné o tom písať, pretože ten, kto nesúhlasí je aj tak považovaný len za bábku v niečích rukách, jeho hlas nikto nepočúva, výzvy nikto nečíta, petície nikto neakceptuje.
Premiér mu pohrozí, minister vnútra pošle policajtov, nový predseda Najvyššieho súdu sa len pousmeje a prezident sa mu zasmeje do tváre. Nikto nepredpokladá, že by obyčajný človek z ulice mohol mať vlastný funkčný mozog. A tak si radšej predstavujem korytnačky a pštrosy, ako si spokojne so svojimi malými mozočkami žijú a netrápi ich nič viac, len čím zaplniť žalúdok.