Mám rád ľudí
Minulý týždeň dostali opäť obyčajní ľudia možnosť pozrieť si prezidentský palác. Pretože ľudia mali obrovské šťastie, že si opäť zvolili prezidenta, ktorý ich má rád a je ochotný ukázať im kus seba samého, svoju pracovňu, jedáleň, aj salónik. Ľudí bolo neúrekom, nechýbali rómske deti ani umelecké ukážky. A každý prišiel s jediným cieľom, vidieť, kde pracuje prezident.
No, nie celkom. Aby bola pravda úplná, treba spomenúť aj päť mužov v tmavých oblekoch, držiacich papiere s nápismi Kto boli muži v čiernom?, ktorí prišli evidentne rušiť pokojný priebeh tejto milej aktivity. Našťastie, prezident si týchto mužov ani nevšimol a preto mu úsmev z tváre ani na chvíľu nezmizol. Ak by si ich aj bol všimol, vôbec by ho nevyviedli z rovnováhy, pretože náš prezident má podľa vlastných slov rád ľudí, ktorí niečo urobia a nie tých, ktorí sa snažia len prezentovať, dostať sa do novín a tam končí ich iniciatíva.
Napríklad ľudí, ktorí sa chcú prejsť po kobercoch, po ktorých chodí on, ktorí sa chcú dotknúť jeho stola, jeho ruky, spýtať sa, prečo je Modrý salón modrý, pozrieť si mažoretky, odfotiť sa v jeho záhrade. Takých ľudí má pán prezident rád. Takí ľudia neotravujú s nejakými ľudskými právami ani s právami Číňanov a už vôbec nie s právami slovenských občanov.
Takí ľudia sa nepýtajú nepríjemné otázky, neočakávajú od neho vlastný názor, akýkoľvek názor, len úsmev a nejaký ten vtip. Neočakávajú adekvátnu a rýchlu reakciu ani vtedy, keď niekto priamo pred jeho dverami otĺka ostatných občanov, neprekáža im, že sa niekedy pán vo vlastnom paláci správa ako sluha, nehanbia sa zaňho, za jeho obchodný pragmatizmus, za jeho necitlivosť a predstieranú nevšímavosť, za podliezanie.
Prepáčia mu, že v príhovore čínskemu prezidentovi spomenie, že sa jeho historická návšteva koná v roku, keď si ČĽR pripomenie 60. výročie vzniku a 60. výročie nadviazania diplomatických vzťahov medzi našimi krajinami, ale nie 20. výročie vraždenia študentov na Námestí nebeského pokoja a 20. výročie Zamatovej revolúcie. Prepáčime mu to aj my, tento aj všetky ostatné prešľapy, a skúsime ho pochopiť. Veď nám najbližších päť rokov ani nič iné neostáva, len nádej, že neurobí nič horšie ako to, že bude naďalej len mlčať, prikyvovať a prizerať sa.