Slovenské more je...
Už týždeň sa plavíme po chorvátskom mori. Je modré a priezračné, slnko svieti ako šialené, lagúna strieda lagúnu a je to opiát. Netreba ani chladené pivko z chladničky, ani slivovičku, hoci... Chorváti vraj pri rozdávaní krajín pre národy zaspali a potom horko zaplakali, lebo všetko bolo rozdané. Plakali a plakali a Boha dojali natoľko, že im daroval to, čo mal odložené pre seba. Bohovia majú asi pre seba odložené skvosty, lebo toto, čo daroval im, skvostom naozaj je.
Prečo my Slováci sme vtedy horko neplakali, mi nejde do hlavy. Je síce pravda, že sme pod Tatrami a nohy si môžeme močiť v Dunaji, ale plaviť sa a kúpať v tom slanom náleve, v horúčavách sladko dopoludnia driemať, cez zimu nič nerobiť a v lete turistom účtovať za ich zvedavosť a zmysel pre krásu pekné peniaze, tiež nie je na zahodenie. Zimy nie sú kruté, netreba kúriť, popíjate rakiju a crno víno, skladáte piesne o mori a cestách k nim, cesty sa stavajú ľahšie, netreba robiť kamenné podklady, zvyšujete v marínach ceny a žijete si.
ň
Slogan, že slovenské more je v Chorvátsku, je síce pekný, ale cesta cez Maďarsko je krutá, lebo bohatnú na pokutách, keď stratíte nervy a nevydržíte tie tridsiatky a miestami aj dvadsiatky. Zápchy a kolóny, problémy s menou. Myslím tým kokakolu za euro, keď nemáte forint. Skrátka cez Slovinsko sa vyplatí skratka, hoci oni zasa zaviedli mesačnú známku na diaľnicu. Aj keď ju použijete iba raz a kúsok…
Každý národ dostal od Boha to, čo dostal, takže si to musí každý národ nejako kompenzovať. Veď aj my budeme niekedy lietať lietadlom, kedy sa nám zachce a kam sa nám zachce. Už máme medzi sebou takých. Sú to prvé lastovičky, ale sú. Treba iba milovať Slovensko, byť trpezlivý a tieto drobné neprávosti pominú. Budeme mať aj my more na skok. Len zatiaľ treba vydržať, cez rok šetriť a v lete vyraziť.
Ale nad Tatrou sa blýska na lepšie časy. Len nepoľaviť a najmä nezastaviť sa, bratia. Ani nepozastaviť. Spať a potom horko plakať. Možno budú bohovia niečo rozdávať. Len aby sa im uľútostilo.