O ukazovaní
Naozaj neviem, z čoho pramení na Slovensku taká zvrátená záľuba, akou sa stáva ukazovanie. Ak sa človek stretne v celkom útlom veku s iným človekom rozdielneho pohlavia, niekedy k nemu síce spontánne dochádza, no následne pomocou primeranej výchovy, stravy, v ktorej je veľa mlieka a zeleniny, ale aj športom, náboženstvom či podobnými prospešnými aktivitami sa niekedy pozornosť voči obdobným záležitostiam načas znižuje.
Určitú recidívu možno síce zaznamenať aj neskôr, napríklad vo vyšších ročníkoch základných škôl, v puberte, na vojne, v centrách pre reformu potratov a vôbec vo všetkých podobných vyhrotených situáciách.
Horšie je, ak sa záujem o ukazovanie prenesie aj do vyššieho veku a ak potom už ide skutočne o určitú zvrátenosť – voyeurizmus či fetišizmus. Na Slovensku však nezačínajú trpieť takouto aberáciou iba jednotlivci, ale aj vyššie administratívne celky, ktoré sa pokúšajú primať k „ukazovaniu“ určitú cieľovú skupinu obyvateľov. Určite nie je náhoda, že podobná požiadavka v posledných rokoch postihuje práve učiteľov.
Nedávno učitelia museli ukazovať výpis z registra trestov. Dôvod bol naporúdzi: všetci moderní gangstri u nás majú spoločné to, že najsamprv boli v školách, a teda niekde k svojmu asociálnemu konaniu dospieť museli. Učitelia sa vo voľnom čase hodiny tlačili pred úradmi, platili drahé kolky, ale najmä – ukazovali. Je pochopiteľné, že nič extra sa pritom nenašlo, no mnohých zachvacovala predčasná eufória, čo sa odrazilo vo výkriku jedného z nich priamo pri okienku: „Sláva! To nie je možné! Som čistý!“
Hlas šťastného nešťastníka doľahol aj k ušiam ministerstva, pretože výpis zrazu nestačil, prepotrebný bol aj „odpis“ z registra trestov, čo je v škole dokument najvyššej kategórie, potrebný ako soľ. A učitelia opäť čakali, platili a ukazovali. Najnovšie majú učitelia ukazovať maturitné vysvedčenia. Medzi učiteľmi sú aj vysokoškolskí profesori, ktorí sú pre ministerstvo takpovediac sladučkou malinou na kopci slastnej šľahačky.
Vec zvrátenej rozkoše sa stáva súčasťou systému. Čo to bude nabudúce? Krstný list, ako je už v niektorých štátnych(!) školách zvykom, alebo potvrdenie o počítačovom kurze? Princíp však zostal rovnaký – je ním ukazovanie: Ak neukážeš, tak my ti ukážeme!