Sloboda vonia
Historický a osobný čas plynie rozdielne. Dvadsať rokov v ľudských dejinách je menej ako kvapka v mori. Dvadsať rokov individuálneho života je kus príbehu, rozhodujúca časť nadelenej cesty, celý batoh šťastia i katastrof.
Do Bratislavy minulý týždeň z Latinskej Ameriky nečakane zavítala naša spolužiačka z vysokej školy. Nevedeli sme o sebe dvadsaťštyri rokov, polovicu našich životov. Vrátila sa, pretože ešte raz chcela vidieť krajinu, mesto, ľudí, kde a s ktorými zažila nezabudnuteľnú študentskú mladosť. Naposledy sme sa vnímali a mali sme hladké tváre, za sebou len drobné viny a predovšetkým: všetko pred sebou. Zvítali sme sa spontánne a bujaro, akoby len včera. Okamžite sme si neuvedomili neúprosnú prácu času, ktorá je najzjavnejšia práve po rokoch prerušeného kontaktu… Zhovievavo sme si navzájom lichotili ako málo či takmer vôbec sme sa zmenili. Milosrdné priateľské lži. Okrem našich fyzických podôb sa naozaj veľa nezmenilo – ľuďom našťastie zostáva typický humor, smiech, vyžarovanie. Kde niečo bolo, nadviazať sa dá.
Pre Elis však bola neporovnateľne väčším šokom iná premena. V roku 1985 odchádzala z pošmúrneho a apatického socialistického mesta ošarpaných domov, z prostredia zákazov, príkazov a deliacich múrov. Jej vrodená i vypestovaná juhoamerická voľnosť ťažko vzdorovala. Dnes sa vrátila do dynamického (takmer) veľkomesta. Bohatého, ako konštatovala. Luxusného, zdalo sa jej. Ale najmä voňavého, tak povedala. Inak tu vonia – kanálový zhnitý smrad je fuč.
Priam metafora a nezamýšľaná spoločenská paralela zároveň. Nám až tak nevonia. Už sme si zvykli na voľnosť dýchania. Učíme sa žiť v samozrejmej slobode so všetkými výhodami, stratami i rizikami. Neochvejné istoty sú preč. Mať na výber môže i bolieť, šance nie sú vyrovnané a rovnaké. Aj my sme rovnakí a rovní, len pokiaľ ide o dar slobody. Nuž, sloboda bolí, sloboda vonia. Striedavo i zároveň.