Nové zlo
V uplynulých týždňoch sme viac ako inokedy bilancovali a rekapitulovali. Predovšetkým z dôvodu dvadsiateho výročia Nežnej. Nedalo sa nebrať do úvahy hlasy nostalgické, kritické, chvíľami až negativistické. Nie ojedinele sa v súčasnosti na spoločenskú i osobnú situáciu pred rokom 1989 nahliada akoby láskavou optikou, idealizujúco.
Samozrejme: ako plynie čas, z individuálneho vedomia sa vytrácajú (prípadne bagatelizujú) zlé skúsenosti. A naopak – „v dobrom“ sa spomína na skutočnosti a stavy kedysi vnímané ako urážajúce či ponižujúce. Čas nielen trhol oponou, ale aj obrúsil hrany, milosrdne vytesnil nedôstojné zážitky…
V novembri 1989 nemohol budúci vývoj (dajme tomu v horizonte budúcich – dnes už prežitých dvadsiatich rokov) predpokladať ani do detailov a dôsledkov prognózovať nikto. Limitované neboli len naše možnosti a príležitosti, ale aj myseľ, uvažovanie, predstava o nepredstaviteľnom. V tých časoch bola stelesnením zla a nekompetencie komunistická honorácia. I preto, že pre väčšinu populácie bola jediným známym i zažitým spoločenským zlom. Je zbytočné tváriť sa hrdinsky a geniálne, byť po vojne generálom.
Absolútne nik si v našich končinách nedokázal predstaviť rozsah a hĺbku grázlovstva, manipulátorstva, zlodejstva, klamstva, ktoré príde… Nikto nebol pripravený, oboznámený, zmierený. Funkcionári z osemdesiatych rokov boli len slabým amatérskym odvarom oproti lumpom, ktorí sa zjavili, vyrástli. A tým sme zaskočení. Tým, že tí vtedajší neboli najhorší. Napokon – vidiac a počujúc ich dnes na televíznych záznamoch – sú skôr tragikomickí než hrôzostrašní. Hoci i tak nesmú byť meradlom.
Keď sa povie A, má sa povedať i B. Nostalgia za komunizmom netkvie len v ľudskej obmedzenosti a neflexibilite. Pramení aj v nemom úžase zo zistenia, že spoločenské zlo nemá mieru, dno a koniec. Nevstanú noví bojovníci, vstávajú noví a sofistikovanejší grázli. Každá doba má svoj kal na dne suda. Ten náš však určite nie sú úbohí zlodeji zemiakov.