'Obyčajní' ľudia
Pamätám sa na situáciu z divokých 90. rokov. Na jednej konferencii na jednom ministerstve jeden vtedajší (málo významný) riaditeľ v rámci svojej prezentácie uviedol, že: "oni zhora, tým ľudom dolu" musia to a ono... Niekto z prítomných (múdrejší i funkčne vyššie postavený) mu vtedy bystro kontroval, že nikto - a tobôž dotyčný pán - sa nenachádza kdesi pomyselne "hore", odkiaľ smerom nadol, k tým akoby nižším, hlúpejším, odkázanejším, majú prúdiť blahosklonné múdrosti a milodary jeho a jemu podobných.
Naozaj – spoločnosť v skutočnosti nie je žiadny rebrík, na ktorého najvyšších priečkach sedia našuchorení najmocnejší kohúti a najvydarenejšie sliepky a na nižších hydina robotná. Končiac zaprášenými vypelichanými nosnicami rochniacimi sa už priamo v špine dvora, takpovediac mimo rebríka. To veru nie. Odhliadnuc od hierarchií akéhokoľvek typu, spoločnosť je, musí byť sieťou, v ktorej sú jednotlivé vlákna bytostne a účelne prepojené ako v dokonalej pavučine.
Zrejme je to však v ľudskej povahe či v povahe ľudských ambícií, úspechu a vplyvu. Skutočného alebo predpokladaného či márne sa nádejajúceho. Situovať sa na vyššie stupne spoločenskej pyramídy. Domnievať sa, že existujú tí hore a tí dole. Masa "obyčajných“ ľudí a špička samourčených "neobyčajných“. Ľudia, skupiny ľudí, ktorí sú nenahraditeľní, existujú. Sú to však, naopak, ľudia tvrdej práce a driny. Nezastupiteľnej, bez ktorej by akákoľvek fajnová nadstavba nebola možná. Poľnohospodári, baníci, hutníci, robotníci vo výrobe, manuálne pracujúci, záchranári, zdravotníci, lekári… Aj kamionisti samozrejme. Nie sú obyčajní a nie sú dole. Ich sila a potenciál je okrem iného aj v početnosti. Obvykle neviditeľnej, nevnímanej. Ale história nás učí, že zahrávať sa s oprávnenou nespokojnosťou a nezmieriteľnosťou "obyčajných pracujúcich“ sa stalo neobyčajne osudným mnohým zdanlivo neotrasiteľným panovníkom, kráľom, diktátorom.