Stupeň sebaklamu
Zvolebnieva sa so všetkým, čo k tomu patrí. Prebiehajúce i očakávané klamstvá, podvody, zahmlievania, výhovorky. Zámerne čerený kal zo dna suda. Dávno potopení i utopení sa chytajú slamiek dúfajúc, že tie sa správnym úchopom premenia na osobné i stranícke záchranné brvná. A čo brvná vo vlastných očiach verzus slamky v cudzích? Neboráci voliči a voličky už tušia, že jar bude hustá... A keďže ľudská prirodzenosť sa sebazáchovne vzpiera nadbytku zlých a ťaživých správ, hľadá si aj vlastné barličky.
Napríklad používanie druhého stupňa prídavných mien v súvislosti s volenými zástupcami akéhokoľvek druhu. Múdrejší, dôveryhodnejší, čestnejší. V pozitívnom vyjadrení. Ale pokojne i v negatívnom: menej zlodejskí, menej klamárski, menej hlúpi. Večná pesnička slovenských volieb: menšie zlo oproti gigantickému zlu, väčšia pravdepodobnosť slušnosti oproti zažívanej nehoráznej neslušnosti. Porovnávanie, ktoré je skôr selekciou zúfalstva, ako komparáciou s cieľom výberu dobrých a najlepších.
Frekventovaný druhý stupeň naznačuje, že voliči a voličky skrz-naskrz rezignovali. Už nejde o zdôvodniteľné kompromisy či uberanie z ideálnych nárokov, podmienené životnou a sociálnou skúsenosťou. Ide o stratu akejkoľvek viery vo výskyt základného prvého stupňa v politickej realite. Pripravení, slušní, čestní – bodka. Kdeže, také sa nekoná a konať nebude. O žiaducom treťom stupni ani nehovoriac. Kde sú tí naj, naj, naj?! Zostali v rozprávkach, alebo prežívajú na akejsi opačnej strane rieky? Sú zaujatí ozajstnými vecami života, bojujú na iných, dôležitejších frontoch? Alebo len jednoducho neprahnú po tom, byť vopred i dodatočne vážení, premeriavaní, posudzovaní klamlivým druhým stupňom prívlastkov rozličného druhu. Kontra a verzus má dôstojnosť a úroveň. Vyšší stupeň od suterénu však stále zostáva len prízemím.