Ženy na útese
Ľudové príslovie hovorí, že kam čert nemôže, pošle ženu. V súčasnej realite platí čosi podobné v opačnom garde: kam nechce čert sám, tam pošle ženu. Ak sa niečo "pototo", ak je výsledok v nedohľadne, ak hrozí fiasko... nastavíme tam ženu. Takú veľmi prahnúcu a bažiacu - nech si pohromu, ktorá nastane, vylíže do poslednej kvapky. Predpokladaný kalich horkosti vypije až do dna. Veď to sama chcela!
Aj v niektorých silne patriarchálnych štátoch bývalej Juhoslávie sa (po šialenej bratovražednej vojne) vyskytlo vyššie zastúpenie žien v parlamentnej i regionálnej politike než v hociktorom štáte pôvodnej európskej pätnástky. Vysvetlenie? Už vyššie spomínané. Nebolo o čo stáť – len o hroznú, mravčiu prácu. V každom prípade s jedinou istotou výsledku a vďaky. Verejným opľutím. Lebo vinníci katastrof sa hľadajú až dodatočne a zvyčaje medzi tými, ktorí sú aktuálne na očiach. Okolnosti minulého zla sa prirýchlo zabúdajú.
Tento fenomén má aj svoje odborné pomenovanie: sklenný útes. Vraj nominovanie žien na neisté, nebezpečné a riskantné vedúce pozície. V politike, v ekonomike, kdekoľvek. Buď spadnú, buď skočia, alebo budú niekým zhodené. Len v ojedinelých prípadoch ustúpia o krok vzad a otočia sa čelom, smerom k neočakávanému víťaznému ťaženiu.
V súvislosti so sklenným útesom bola spomínaná napríklad Hilary Clintonová, v súčasnosti Julia Tymošenková. Hoci v kauze plynovej kráľovnej nemožno ani po neúspechu v prezidentských voľbách hovoriť o zrútení sa zo skaly do prázdna. Miliardová plynová poduška jej nedovolí padnúť na dno rokliny. Alebo ju ako Aladinov koberec skôr či neskôr vynesie na iný domáci, možno zahraničný útes. Paradoxne horšie je to s tými ženami, ktoré istí len takzvané dobré meno alebo aktuálny skvelý dojem. Ozaj, koľko sa ich už v našej malej krajine vynorilo, bludičkovsky zasvietilo a… zhaslo?! Na verejnom nebi, samozrejme, ako inak.