Hra na hru
Slávnostné rituály dojímajú. Málokto je citovo imúnny napríklad k ceremionálom otvorenia alebo záveru olympiád. Pohnutie a dojatie s nami zamávajú, aj keď sa rozum vzpiera. Ako pripomienka vlastného človečenstva, spolupatričnosti s ľudským rodom.
O osobnom rozpoložení počas hier ani nehovoriac. Aj tí najväčší skeptici, negativisti, pragmatici sa aspoň o čosi zaujímajú. Prinajmenšom jeden šport, jedna osobnosť, jeden tím ich trošku alebo bytostne, chtiac-nechtiac vtiahnu do priebehu zápolenia. Do atmosféry, ktorá presahuje každodennosť, ktorá sprítomňuje rozprávkovú vieru v spravodlivé víťazstvo a slávu lepších a rýchlejších.
Chlieb a hry. Platí a bude platiť. Ale turbulentný život si nenásytne vyžaduje zvýšenú dávku a frekvenciu globálnych, lokálnych i osobných hier. Raz, dva razy za štyri roky nemôže stačiť. A už vonkoncom nestačí len zážitok z ihriska, klziska, pretekárskej dráhy. Arénou sa stáva akýkoľvek viditeľný priestor. Novinári za to nemôžu. Ani oni nasilu nestvoria z banálnej politickej kauzy národnú hru. Vôľa, ochota pre hru musia vzísť z tých, čo (sa) hrajú, a z tých, čo sa zainteresovane prizerajú a fandia. A v konečnom dôsledku i z tých, čo nenávistne dupú po transparentoch znepriateleného mužstva.
Nečudujme sa mužom a ženám, že sa v športovom medzičase vrhnú, alebo nechávajú vtiahnuť do hry tam, kde sa to dá. Kde sa to priam vyžaduje. Najčastejšie v politike. Nejde len o pravdu či konečné víťazstvo. Niekedy je dôvodom zotrvania vo vybranom fanklube samotná hra, hormóny šťastia, zážitky, ktoré s ňou súvisia. Nech sa deje, čo sa deje. Málokto však mení klub, ktorý vyhráva. A tak sa stále a neochvejne dúfa v objavenie budúcich oslnivých víťazov. Aspoň do budúcej olympiády. Zabudnúť na chlieb, hra je hra…