Čas respondentov
Zaráža, s akou presnosťou vedia predpovedať prieskumy verejnej mienky javy a deje v spoločnosti. Na vzorke respondentov určia, kto sa dostane do parlamentu a kto nie a akými percentami disponujú jednotlivé strany.
Pýtal som sa matematikov, spomínali aj chybu, s ktorou sa počíta, ale vraj celá rovnica, pre mňa rébus, funguje. Opýtajú sa respondentov a tí im povedia, ako bude. Čarodejníci. Veštci. Kde ich vôbec berú, respondentov? Predpokladám, že neurobia malé voľby s plentami a urnami a nezháňajú reprezentatívnu vzorku z celého Slovenska, ktorú zvezú autobusmi, dajú im jesť a piť, a keď odvolia, zavezú ich potom domov. Jasné, že iba kladú otázky. Lenže, ako odpovedá občan? Toto neviem. Ja sa ako občan neviem dopátrať, ako budú voliť moji najbližší.´
Víťazná strana má štyridsať percent a ja nepoznám jediného jej voliča po priamej otázke. Kde sú schovaní? Ani na otázku – koho budeš voliť? – mi nikto nič nepovie. Ak povedia, neviem, viem si predstaviť. Ak povedia, nemám koho, tuším, že ide o sklamaného a bývalého voliča. Ak ma pošle do… ide o agresívne sklamaného voliča. Ak sa dlho na mňa díva, nič nehovorí a pohľadom ma ľutuje, ide o cynika voliča, ktorý volil dlhé roky z presvedčenia, ale nič sa mu v živote nezmenilo, skôr naopak.
Možno je však respondent niečo iné. Ak sa dozvie, že ho vybrali za respondenta, prestane sa správať ako občan a začne sa správať ako respondent. Čiže odpovedá pravdivo a ochotne. Teda iba do určitého času. Lebo čas na seba nabaľuje nové skutočnosti a pod ich vplyvom sa respondent v budúcnosti rozhoduje zase inak. Občan nie. Tomu je to jedno. Preto strany a ich jednotlivci si môžu robiť, čo sa im páči, už dlhé roky. Občanovi je to jedno, ale pozor na respondenta.
Keby sa viac robili prieskumy, počet občanov by klesal a pribúdalo by respondentov. Nebolo by ani bratov a sestier, ľavičiarov a pravičiarov, národniarov a tých druhých. Boli by iba respondenti. Kritickí, sedeli by do rovnice a počítali by s chybou.