Si to, čo čítaš
Na prvých mesiacoch roka je okrem nových prísľubov príjemné aj to, že máte čo čítať. Z kníh nadelených Ježiškom, mamou, tatom, priateľmi. Pokiaľ (ešte) máte to šťastie, že máte mamu, tatu, kamarátov...
A takých, ktorí vám vedia vybrať, podarovať knihu na osobnú mieru, vkus, chuť. Sem-tam niekde prebleskne kriticko-varovná správa, že čítame málo, prípadne takmer vôbec, a ak, tak brak. Tí, ktorí pracujú v knižniciach a podobných ustanovizniach, nesúhlasia. Ľudia vrátane detí stále vášnivo vyhľadávajú knihy. Napokon ani pred érou internetu, DVD a podobných médií nečítali všetci a nečítali výsostne skvostný výber.
Svojim novým študentom na jednej vysokej škole som zadala napísať esej. Z ľubovoľnej publikácie: odbornej alebo beletrie. Na jej motívy. Išlo mi o ich osobný pohľad, subjektívny postoj, prekročenie suchých akademických hraníc. Samozrejme, viedla ma aj zvedavosť. Ohľadom prístupu, výberu knihy, rovnako ako schopnosti zvládnuť aj pocitovú stránku čítaného. Sú to rozmanití mladí ľudia, prišli z rôznych škôl, sú rozdielne pripravení, s navzájom neporovnateľnými životnými skúsenosťami. A tak nebolo prekvapením, že píšu rôzne. Rôzne dobre, rôzne otvorene, rôzne smelo a bez obáv. Hlavne však bolo nepochybné, že veľa a s láskou čítajú. Nad rámec a požiadavky štúdia. V zásade čítajú to, akí sú. Akí sú a chcú byť ako ľudia. K čomu smerujú, čo hľadajú. Po čom prahnú. Balastu bolo málo. Minimum vatových prázdnych populárnych kníh, o ktorých som musela čítať.
Väčšina prekvapení bola príjemná. Siahnutie po dávno vydaných knihách. Takých, ktoré rozciťujú, takých, ktoré prenášajú na opačný breh ľudskosti. Knihy, ktoré im musel ktosi odovzdať, upozorniť na ne, naznačiť. Pod vplyvom tejto skúsenosti sa mi na chvíľu euforicky zdá, že s budúcnosťou tejto krajiny to vôbec nebude také zlé…