Načo byť?
Jar je úžasné obdobie. Sviatky. Každý si môže robiť, čo chce. Nepolitické. Vďaka tomu, ktorý trpel na kríži a jeho zmŕtvychvstaniu máme štyri dni voľno. Pokoj. Dediny ako vymetené, všetci sa postia, modlia, niektorí v garážach tajne pracujú.
Tí, ktorí sa radi opíjajú, sa opíjajú, niekto lyžuje, záhradkári obzerajú stromy či pučia, a stromy naozaj pučia. Nezadržateľne. Pohania hodili morénu do vody, horí jej košieľka a slamená podstata. Devy spievajú piesne, tešia sa na život, premietajú, čo prinesie leto. Starci sú radi, že prežili marec, cítia sa výborne. Zaslúžená penzia. Predsa sa len oplatilo…
Miazga v tele putuje ako miazga v stromoch. Vŕbové konáriky sa dajú splietať do korbáčov, vyšibú lýtka diev, aby boli behavé, nie bežné. Schladia ich vodičkou, aby opekneli, a ony opeknejú, takmer všetky sa vydajú. Píšťalky pískajú melódie o poznanie veselšie. Nie, nedá sa oklamať zmŕtvychvstanie. Ako to vonia, ako to bzučí. Kvety na lúkach, kvety v duši. Farebne, dožlta, domodra. Človeku sa nechce veriť, že začne politický boj, že zase pôjde o našu budúcnosť. Že sa bude ohovárať, kto podpláca, kto bohatne. Nebude vinníkov, lebo… je jar.
Daj, Bože, aby to dobre dopadlo. A pritom, veď to sú len také jarné hry. Šunka na stole, chlieb v truhlici. Mučeníci, ktorí sa za naše dane týrajú, za nás pykajú, o nás sa starajú. Dajú-nedajú. Isto dajú. Naši spasitelia. Veľa dobrého nám prinesú, ako táto jar. A keď nie táto, tak tá ďalšia a ak by ani tá, tak počkáme. Aj sa uskromníme, ak bude treba. Len teraz jedlo požehnať a napapať sa, lebo hlad je hlad.
Domec dobiela obriadime, pred prahom pozametáme, slniečku tvár nastavíme a všetky tiene padnú za nás. To je pointa! Nedá sa nájsť lepšia. Takto na slniečku, takto v ažurite. Pivko v potoku, ktorý má sedem stupňov. Ani pivnicu netreba. Všetci, že pivnicu… Načo? O klenbu sa uderíš, na schodoch potkneš. Počúvaj vtákov, nasávaj jar. Ktovie dokedy tu ešte budeš? Tŕňová koruna strašne pichá a každý ten výprask nevydrží. Všetko je tak, ako má byť. Načo biť?