Samozrejmý mier
Oslavy sa skončili. Salvy stíchli, marše dohrali, vojaci dopochodovali. Stará dobrá Európa i matička Rus si veľkolepo a dôstojne uctili 65. výročie skončenia druhej svetovej vojny. V hektickom prívale súčasných udalostí sme sa na chvíľu priblížili vojne. Hľadieť do tvárí staručkým (a predsa stále vitálnym) účastníkom bojov dojíma. Dojíma a sprítomňuje udalosti vytesnené na okraj spoločenskej i individuálnej pamäti.
Svetový mier sa často prezentuje ako nevyhnutné klišé. Povrchne, bez skutočnej účasti. Vojna je predsa tak ďaleko… V priestore i čase. To len v ojedinelých zábleskoch vyrovnaného pokoja si človek nevdojak uvedomí. Áno, my tu a teraz máme obrovské bytostné šťastie! Prakticky už v tretej generácii žijeme životy bez vojen. Nie je to samozrejmé a nemusí to byť samozrejme definitívne.
V polovičke 90. rokov doznievala bratovražedná vojna na Balkáne. Do svetoznámeho letoviska na chorvátskom pobreží sa opatrne začali vracať zahraniční turisti. Nielen oni. Hotely boli obsadené aj domácimi mladými mužmi na zotavovacích pobytoch. Prišli priamo z frontu, z lágrov, z nemocníc. Dvadsaťroční veteráni.
Nádherní urastení južní chlapci. Bez nôh, bez rúk, s prestrelenými žalúdkami… A s prázdnymi, vyhasnutými očami. To neboli tváre víťazov z moskovského Červeného námestia. To boli tváre zbytočných obetí. Zbytočných obetí nepotrestaných vinníkov a vrahov svetového kalibru.
V kontexte globálnych kríz, národných bankrotov, medzinárodného terorizmu, vybuchujúcich sopiek i padajúcich lietadiel akoby zanikal ničím nenahraditeľný bonus európskej jednoty. Istota spoločného vzdorovania vojne. Mier ako ozajstná hodnota a zásadný cieľ. Vojna je ďaleko, vojna je blízko. Všade navôkol.
Oslavy sa skončili. Nezabúdame.