Drahé ponaučenie
Ak by ste konali rýchlejšie, mohlo to byť pre nás i pre vás lacnejšie – takáto výčitka by pokojne mohla zaznieť z úst Grékov na adresu Európskej únie. Samozrejme, nie veľmi nahlas. Nemôžu predsa hrýzť ruku, ktorá im dá sanačný balík 110 miliárd eur.
Faktom však zostáva, že reakcia európskych partnerov na grécku krízu bola trestuhodne pomalá. Rozmer problémov sa začal črtať už októbri minulého roku, začiatkom tohto už boli kontúry dosť jasné. Počiatočná nečinnosť by sa možno dala vysvetliť zdesením nad rozmerom klamstva či neschopnosťou odhadnúť, čo jeho priznanie môže znamenať pre Grécko a sekundárne celú eurozónu.
Lenže čo nasledovalo po tom, čo už bolo jasné, že Atény smerujú ku krachu? Stretnutia bez výsledku, diskusie, bez konkrétnych záväzkov, sľuby, ktoré niektorí ich aktéri okamžite vzali späť. Aby EÚ skutočne konala, situácia sa musela úplne vyhrotiť. Ak by existoval podobný stabilizačný a garančný mechanizmus, aký teraz pod tlakom času zliepajú európski lídri, sanovanie Grécka nemuselo stáť 110 miliárd eur.
Diskusie o tom, že experiment s eurom nie je úplne úspešný, sú staršie ako grécka kríza. Nie preto, že by spoločná mena neprinášala pozitíva. Lenže zjednotenie menovej politiky bez zjednotenia alebo aspoň pevnej koordinácie hospodárskych politík nebolo udržateľné. V dobrých časoch možno fungovalo, v zlých sa však začali základy rozpadať.
Únia mala šancu pripravovať spoločné pravidlá pokojne, s kvalitnou analýzou ich vplyvov. Mohla prebiehať široká diskusia a rozhodnutia mohli mať širokú legitimitu, podporu občanov. Lenže vždy sa našlo dosť národných politikov, ktorí to zabrzdili v mene „národnej suverenity“. Hrali na istotu, mohli sa spoľahnúť na verejný diškurz ovládaný predsudkami a polopravdami. Tak sa musí „nová únia“ vytvárať pod tlakom. A cena bude vyššia.