Komunikácia
Kúpil som si športový ruksak. Nielenže mi zaň vynadala celá rodina, ale prenasledovať ma začali aj ľudia, s ktorými až tak veľmi príbuzný nie som. Ostro ma napadol kolega, ktorý ani nešiel náhodou okolo, lež úmyselne ma dobehol, len čo ma zazrel.
Podľa jeho názoru je ruksak veľký. „Ak si ho naplníš, tak ho neunesieš!“ vyhlásil prorocky.
Nemám dôvod mu neveriť, lebo celý život zasvätil športu – alpinizmus je preňho asi to, čo pre mňa vychádzka na balkón.
Pripúšťam tiež, že ak nie ste zvyknutí chodiť na túry s kredencom na chrbte, mohol by vak aj vám pripadať o niečo väčší. V danej chvíli ma však nezaujímalo, či to vydržím ja, ale či to vydrží samotný vak, a skusmo som ho v samoobsluhe naplnil poživňou pre rodinu.
Nie veľmi, ale aspoň tak, aby som sa tam nemusel dva-tri týždne vracať. Vak ma trochu sklamal, lebo keby som to všetko naložil do osobného automobilu, ešte stále by mi zostalo tak pol kufra voľného.
Zdesenie spôsobil aj v trolejbuse, keď som si s ruksakom v ruke (nie na chrbte!) prisadol k staršej panej. „Ja budem musieť vystúpiť!“ oznámila mi, nie práve priateľsky, skôr nahnevane a prestrašene.
Veľmi ma to neprekvapilo. V mestskej hromadnej doprave patrí k určitým zlozvykom, že ľudia vystúpia, kde si zmyslia. V lietadle sa mi to ešte nikdy nestalo. V trolejbuse je však málokto ochotný ísť s vami o päť či šesť zastávok ďalej len preto, aby ste mu mohli dorozprávať nejaký dlhší vtip. Upozornil som ju, že celkom jednoduché to so mnou mať nebude:
„Budete musieť vydať rozkaz!“ To ju už skrúcalo od smiechu a zdalo sa, že staroba i zloba kamsi zmizli, že tu nechali len mladistvý pohľad, aspoň na malú chvíľu neskalený starosťami. Dokonca sa so mnou rozlúčila a zamávala mi.
Do dovolenky je ešte ďaleko, ale svoje nové bremeno budem nosiť rád, ak mi ešte aspoň raz prezradí, že za hnevom a zlobou sa naostatok môže skrývať aj veselé a dobré srdce. Stačí len chcieť komunikovať. Škoda, že tak ľahko nemožno sňať bremeno aj zo súčasných medzinárodných vzťahov na juhu.