V tlakovom hrnci
Niektorí maďarskí politici sa po posledných voľbách rozhodli vyhrať prvú aj druhú svetovú vojnu dodatočne. Šanca je dnes zdanlivo väčšia, lebo nemusia bojovať na dvoch frontoch: zdá sa totiž, že ten ťažší boj - proti zdravému rozumu - už vyhrávajú.
V podmienkach Európskej únie sa realizovali ciele a možnosti jej obyvateľov v miere, ktorá pred pár desaťročiami vyzerala ako sen: o cestovaní, o výmene obchodných a duchovných komodít, vlastne o všetkých možnostiach a právach jednotlivca. Pod modrou zástavou so zlatými hviezdami znie ako hymna Beethovenova Óda na radosť, zhudobnená báseň Friedricha Schillera – o bratstve celého ľudstva, priateľstve národov.
Je teda aj o jednote v rozmanitosti, myšlienke, ktorá sa v tomto kontexte vzťahuje na všetky národy a všetky ich zvláštnosti. Preto sa môže zdať prinajmenšom prekvapujúce, ak nejaký politik v tomto prostredí dospeje k presvedčeniu, že „Maďarsko susedí samo so sebou“. Nie je to pravda a je to rozpor sám osebe. Je hlboký a, čo je horšie, je aj akosi desivo vnútorný a príznačný.
Nejde o to, že by som tejto vete nerozumel, dokonca ani v tom kontexte, v ktorom bola vyslovovaná. Ale slová sú niekedy zradné, prezrádzajú viac, ako pôvodne chceli povedať: z hĺbky tejto metafory na mňa vanie predovšetkým extrémny pocit samoty a straty súvislosti so skutočnosťou. S tou skutočnosťou, ktorú predstavuje niekto iný – teda sused, v konečnom dôsledku tiež iba človek. Alebo to môže byť štát (ak ešte ide o metaforu), ktorý je podľa klasických filozofov, napríklad Immanuela Kanta, tiež svojím spôsobom „osobnosťou“.
Preto by sa k nej patrilo správať prinajmenšom slušne. Nemal som však nikdy pocit, že by sa v politických manévroch na juhu myslelo na „všetkých susediacich občanov“ a nemal som ani náznak dojmu, že by sa – paradoxne – nejako výrazne myslelo na tých „vlastných“. Tí predstavujú v tomto vyjadrení iba obsah neosobného tlakového hrnca, v ktorom sa všetky neslušné aktivity uplatnia.
Určite si mnohí zo spomenutých politikov povedia, že účel svätí prostriedky. Lenže to nič nemení na rovnako starej pravde, že taký účel, pri ktorom treba svätiť prostriedky, zvyčajne nestojí za to, aby sa dosiahol.