Ušetriť sa k smrti
Chvíľu to vyzeralo, že globálna finančná a ekonomická kríza priniesli aspoň jedno pozitívum – nabúrali neoliberálnu ekonomickú ortodoxiu. Vlády bez ohľadu na ideologické zafarbenie akceptovali, že trhy (najmä tie finančné) treba regulovať a že štát má zohrávať v ekonomike aktívnu úlohu.
No teraz sa apoštoli „ekonomickej slobody“ vracajú, predchádzajúce omyly ich hlas nijako netlmia. Deregulácia by bola ešte príliš odvážnym návrhom, na programe dňa je však „šetrenie“.
V Európe nabieha na „úsporný režim“ jedna krajina za druhou. Vlády sa predháňajú v ohlasovaní drastických rozpočtových škrtov a prepúšťania vo verejnom sektore. Európska komisia ich tlačí ešte ďalej.
Argumentácia je jednoduchá: „ozdravením financií“ vraj vlády znovu získajú dôveru „trhov“. Obyvatelia musia prehltnúť trpkú pilulku. Ak sa náhodou sťažujú, pripomenie sa im, že je to daň za roky života „nad pomery“. Odsuňme teraz neľahkú otázku, nakoľko môže (má) byť štátny rozpočet deficitný.
Nezapleťme sa ani do delikátnej diskusie o tom, kto má za konsolidáciu zaplatiť. Ak aj akceptujeme myšlienku, že štáty občas musia šetriť, je to naozaj správne pre všetkých a teraz? Nositeľ Nobelovej ceny za ekonómiu Paul Krugman si to nemyslí.
Znižovanie výdavkov v čase, keď sú ekonomiky stále v kríze, náznaky oživenia sú slabé a nezamestnanosť vysoká, je podľa Krugmana mimoriadne nákladný a neefektívny spôsob, ako znižovať dlh.
Nákladný preto, že zhorší krízu, neefektívny preto, že hospodárstvo v kríze znamená nižšie príjmy z daní, teda menšiu schopnosť splácať dlh. Okrem toho nie je vôbec jasné, že trhy niečo také požadujú. Advokáti šetrenia argumentujú situáciou Grécka. No to je v špecifickej situácii, ktorú nemožno vzťahovať na krajiny ako USA, Británia či Nemecko, tvrdí Krugman. Racionálne „trhy“ by sa teda nemali zaujímať o ochotu vlád škrtať rozpočty, ale ich schopnosť naštartovať ekonomiku.
Hystéria sa začala v EÚ. Na jar sa únia ocitla nad priepasťou, na ktorej dne zazrela hrozbu rozpadu eurozóny, až krachu celého integračného projektu. Namiesto toho, aby vlády venovali energiu a čas skutočnej náprave – rokovaniam o posilňovaní spoločných pravidiel – utápajú sa v panických rozpočtových škrtoch a silnejúcom ekonomickom nacionalizme.