Miláčik Spišiak
V pondelok bol za prezidenta Policajného zboru Slovenskej republiky vymenovaný Jaroslav Spišiak. Ešte v ten deň verejnosť (napríklad v rozličných internetových anketách) vyjadrila nevídane väčšinovú spokojnosť s čerstvou správou. Na slovenského Cattaniho ľudia nezabudli ani po štyroch rokoch mimo policajnej služby a nulovej mediálnej pozornosti.
Napokon, v časoch svojho viceprezidentovania bol vnímaný ako číslo jeden. Ako stelesnenie novej kvality, symbol potenciálu dôveryhodnosti a akcieschopnosti slovenskej polície. Ako pravý človek na pravom mieste. Tichá, nevtieravá popularita zdanlivo nenápadného muža pretrvala a okamžite sa prebrala k životu.
Prekvapujúce? Vieme predsa, že Jaroslavovi Spišiakovi sú cudzie prudké gestá, ukričané vyhlásenia, vykalkulované výrazy. Akákoľvek vedomá snaha zapáčiť sa, byť obľúbený. Naopak – slová akoby s typickými dlhými odmlkami pomaly cedil pomedzi zuby. Náznakovo, s nepreniknuteľnou kamennou tvárou a neodmysliteľnou ustaranou vráskou medzi obočím.
Ustavične zvažujúc, ako nepovedať ani „o chlp“ viac, ako je nevyhnutné. Obvykle len záblesky v živých, chlapčenských očiach dávajú tušiť, že máme do činenia s rozhodným a temperamentným človekom.
V čom teda tkvie príťažlivosť tohto muža, jeho schopnosť vyvolať a udržať si masívne sympatie? Charizma, čaro osobnosti, vyžarovanie? Iste, šťastná kombinácia vlastností, charakteristík, okolností, ktoré sa vzpierajú zaškatuľkovaniu a vžitému klišé. Ale predovšetkým skutočnosť, že ľudia šiestym zmyslom neomylne vycítia, kto je rovný, čestný, odvážny, neúplatný…
Ak sa ktosi taký objaví, udrží na dôležitej a v zásade nevďačnej pozícii, má „našliapnuté“ na to, aby sa stal miláčikom národa. Príkladom, ktorý utvrdzuje v presvedčení, že osobný charakter má byť podmienkou, nie prekážkou pre výkon významnej verejnej funkcie.