Trpký Kulich do dna
Sulík nemal veľmi na výber. Na jednej strane socha, čo zapácha 90. rokmi, zmenou a zelenými oblekmi "zakladateľov štátu". Na druhej strane radikálni obrazoborci, ktorí si chceli z Kulichovho Svätopluka urobiť woodo bábku Fica, ktorú by hodili do Dunaja ako Morenu. Medzi nimi krehká Marína a tupí nacisti.
Problém sochy už nie je iba v autorovi a kontexte fiktívneho gýča našej histórie. Nakoniec, tento trend rozviatych červených rubášov a new age trávnic dnes môžeme študovať v multiplexoch pri Jánošíkovi, Báthory a Lietajúcom mníchovi. Nie je to už ani problém Sulíka, ktorý sa naozaj zachoval férovo a diskutoval, na rozdiel od Pašku, aj s opozíciou, aj s výtvarníkmi, aj s historikmi. Fakt, že odporúčania komisie nakoniec neprijal, je skôr dôkazom naivity vedcov, ktorí uverili politikovi.
Socha Svätopluka je predovšetkým dôkazom veľmi zlého vkusu Smeru. Veď prítomnosť čo i len minimálneho vkusu by zabránila tým, čo si sochu objednali, aby im podobný nápad vôbec skrsol v hlave. No dnes vidíme, že členovia ,,občianskeho združenia", čo sochu zafinancovalo, oznámili, že prerábanie gardistického štítu je neprípustné, pretože socha je vlastne ich majetkom. Jasne sa tým prihlásili k tomu, že jedným zo základných a dlhodobo podceňovaným problémov Smeru je výrazná absencia vzťahu k vysokému umeniu a k umeleckému stvárňovaniu skutočnosti.
Je očividné, že vnímanie kultúry a kultúrnosti u mnohých slovenských politikov ide cez tie najhlúpejšie formy ľudovej zábavy. Niežeby nechodili poslanci zo Smeru spolu s ostatnými na borovičkové folklórne festivaly, nehulákali oplzlosti na zabíjačkách a na kolotočoch v ich rodných vieskach. Alebo že by nešli na gala večer pre obete povodní či na Bednárikov muzikál.
No Smeru zjavne nikto nepovedal, že európska ľavica bola nielen emancipačným hnutím v sociálnych otázkach, ale predovšetkým v umení a literatúre. Keď sa stal vo Francúzsku ministrom kultúry socialista Jack Lang, znížil DPH na knihy na päť percent a zreformoval audiovizuálny fond. Založil tradíciu Sviatku hudby, ktorá je dnes živá v mnohých európskych krajinách, vymyslel noc múzeí a zvýšil financie pre galérie a múzea na nákup umeleckých predmetov. Prišiel so zákonom, ktorý umožňuje finančnú podporu médií a študentom získať predplatné na noviny a časopisy takmer zadarmo.
Výsledkom takejto politiky je, že ešte aj manželka prezidenta Sarkozyho, Carla Gilberta Bruni-Tedeschi podporuje ľavicu. K liberálnej ľavici sa hlásia bez výhrady takmer všetci tvoriví ľudia, bez ohľadu na výšku príjmov. Socialisti výrazne posilnili Francúzsku štatút kultúrnej veľmoci, kde len túto jeseň príde na pulty kníhkupectiev takmer tisíc knižných noviniek.
To všetko by sa nestalo, keby krajinu ovládol odpudzujúci pach Vichy a bludov o Johanke z Arku.
Politicko-umelecký gýč v bronzových krojoch stredovekých tankistov je teda oficiálnou estetikou Smeru. Po období sociálneho gýča to nakoniec ani veľmi neprekvapuje. Len mi stále nie je jasné, prečo sa Smer nazýva naďalej ľavicou. Byť proti Dzurindovi a Sulíkovi totiž na to, aby ste boli ľavicovými politikmi, nestačí. A pokúsiť sa urobiť zo Svätopluka trójskeho koňa režimistickej dekadencie v čase moderny vás diskvalifikuje ešte výraznejšie.