Veľmi studená vojna
Ľadovce v Severnom ľadovom oceáne sa možno rozpúšťajú, no medzinárodné vzťahy v súvislosti s touto oblasťou Zeme sa dostávajú pod bod mrazu. Čo bolo kedysi zabudnutou zónou chladnej smrti, stáva sa strategickým regiónom, ktorý vyvoláva dramatickú súťaž o väčší vplyv. Jedna správa zo septembra mohla na Slovensku ujsť pozornosti: Rusko a Nórsko podpísali po rokoch rokovaní strategickú dohodu o delimitácii hraníc v arktickej oblasti.
Priestor za severným polárnym kruhom môže od nás vyzerať ako veľmi vzdialený región. Lenže práve ten sa stáva javiskom veľmocenskej hry o vplyv, ktorá v ničom nezaostáva za „Veľkou hrou“ v Strednej Ázii či kúskovaním Afriky z konca 19. storočia.
Dôvodov je viac než dosť. Odhaduje sa, že dno oceánu ukrýva až štvrtinu zatiaľ neobjavených svetových zásob ropy a zemného plynu. S otepľovaním svetových morí a stále dlhšími obdobiami, keď arktický ľad neblokuje severské námorné trasy, sa z neho stáva aj dôležitý dopravný koridor. Koncom leta preplával cez oceán prvý ruský tanker z Európy do východnej Ázie a plánujú sa ďalšie. Arktická cesta je pre Rusov o 9 000 kilometrov kratšia ako tradičná, cez Suezský prieplav a Indický oceán. Ani nehovoriac o tom, že prebieha pohodlne v „ich“ vodách.
Zatiaľ čo s Nórmi sa už Moskva dohodla, dokonca premýšľajú o spoločnom prieskume dna, skĺbenie názorov na túto otázku s ďalšími štátmi je menej harmonické. V oblasti sa snaží sebavedome presadiť Čína. Buduje obrovské ľadoborce, v severských vodách už plávali jej vojnové lode a predstavitelia v Pekingu sa netaja, že si na severe chcú zabezpečiť svoj vplyv. Najostrejšie sú však v tejto záležitosti vzťahy Ruska s USA.
Prezidentská smernica o národnej bezpečnosti, vydaná v roku 2009 za Georgea W. Busha, hovorí o potrebe zachovania „globálnej mobility vojenských a civilných plavidiel a lietadiel Spojených štátov v arktickom regióne“. S týmto cieľom sa má v ňom posilňovať americká vojenská prítomnosť. Vo februári a v marci tohto roku sa tam odohralo vojenské cvičenie NATO. Vojaci chránili fiktívny malý štát, na ropné ložiská ktorého brúsi zuby jeho veľký sused. Heslom dňa očividne je: pripravovať sa, aby sme boli pripravení…
Hlavným bodom konfliktu je definícia tzv. výlučnej hospodárskej zóny. Podľa konvencie OSN krajine „patrí“ more do vzdialenosti 200 morských míľ od jej pobrežia. Ďalších 150 míľ si môže pridať v prípade, ak dokáže, že dno je pokračovaním jej kontinentálneho šelfu. Práve to tvrdí Rusko a robí si tým nárok na podstatnú časť arktického mora. V jeho vodách by sa ocitlo 60 percent odhadovaných zásob ropy a plynu v oblasti. Komisia OSN, ktorá rozhoduje o delimitácii hraníc, Moskvu požiadala, aby poskytla lepšie dôkazy. Tá ich sľúbila dodať v roku 2013. Severný oceán križujú vedecké expedície s jasne mocenským zámerom.
Problémom však ostáva, že Spojené štáty príslušnú konvenciu OSN neratifikovali. A tak medzinárodné právo nemusí v konečnom dôsledku rozhodovať. Za polárnym kruhom začína atmosféra riadne hustnúť.