Cesta alibizmu
Diaľnica z Trnavy do Bratislavy je obraz myslenia na Slovensku, pokiaľ ide o rozhodnutia zľahčiť si život a cestovať autom z bodu A do bodu B. Bezpečne, rýchlo a pohodlne. Bez stresu. Ako v 21. storočí. To musel asi Hitler vymyslieť, keď plánoval diaľnice, aby sa z nej nedalo vypadnúť.
Aby to bola pasca a každý, kto na ňu vstúpi, je nielen účastník, ale aj nešťastník, ktorý je pod kontrolou, odlapiteľný. To sa zapáčilo aj tu pri budovaní diaľnice.
Neviem, koľkých mafiánov chytila polícia na diaľnici, z ktorej niet úniku, ale dosť často tam hrajú chlapci jazdu v protismere a tých chytiť nevedia. Pritom na tereňáku, čo nie je pre bežného občana, ju opustíte, kde chcete. Chodím tou cestou tridsať rokov, ale nepamätám sa, že by tam nebolo nejaké obmedzenie rýchlosti. A nehody na dennom poriadku. Niežeby ľudia nevedeli jazdiť, hoci v disciplíne máme rezervy, ale tá cesta od začiatku nie je v poriadku.
Začali ju stavať bez počítadla a ceruzky. Dimenzovali ju tak skromne, aby sme ju aj mali, aj aby sme veľa neminuli. To mala na zreteli každá vláda, ktorá tam robila stavebné úpravy. Niežeby sa tam nepremrhalo dosť peňazí, ale niektoré riešenia fakt berú dych. Tri pruhy, ktoré sa vlejú do dvoch, je bomba. Tri pruhy bez odstavného pruhu, je atómka. Pasca na občana. Volanie, poď sa zabiť! Nemáme ako k tebe poslať sanitku a na vrtuľník nemáme.
Teraz tam budujú odstavné ostrovčeky, ale zase podľa vzoru, aby bolo, aby sa nepovedalo a aby to najmä veľa nestálo. Ostrovčeky alibizmu. Malé, milé, zbytočné. Všade je osemdesiatka, dobre sa tam meria. Tridsať pascí na občana.
Budovať toľké roky, za toľké prachy diaľnicu, ktorá má päťdesiat kilometrov, je pomalá a nebezpečná, je prepych, ktorý si môžu dovoliť iba Slováci. Cudzinci, ktorí tadiaľto cestujú iba občas, si môžu naštudovať naše myslenie. Tá cesta je jeho obraz. Viem, o čom hovorím, sám som dobrý stavebník. Podobným spôsobom prerábam starý dom. Na začiatku mi možno bolo ľúto vypíliť hrušku a potom sa to začalo. Ale veď sem patrím.