V deň volieb
Väčšina spoluobčanov sa domnieva, že Slovensko je najkrajšie na jar alebo na jeseň. No je pravdepodobne dosť aj tých, čo si myslia, že ide skôr o leto alebo zimu.
V každom prípade sa mýlia, Slovensko je najkrajšie v deň volieb. Aj keď voľby nemôžu rozhodnúť ani túto jednoduchú otázku. Napriek tomu sa i tá najzastrčenejšia tmavá obec môže pod vplyvom sľubov rozsvietiť tak, že pri nej Tokio v noci zbledne.
Volebné sľuby však nie sú večné. Ešte síce poletujú v ovzduší, no pomaly sa usádzajú na konáriky stromov, na ploty či stĺpy s vedením, aby sa zhromaždili a spoločne, v celých kŕdľoch, odleteli do teplých krajín. Pohľad na ne nás teraz môže tešiť, ale všetci vieme, že aj tie najkrajšie a najfarebnejšie už o pár hodín opadnú ako jesenné lístie. Zase nám dlho nikto nič ani nesľúbi. Preto sú medzi nami napodiv aj občania, ktorí voľby nemajú radi a zo sľubov kandidátov nevedia načerpať primerané povzbudenie. Pritom práve komunálne voľby sú krásne a spravodlivé.
Napríklad práve dnes – inokedy také veľmi rozhádané Slovensko – vo viacerých obciach voľby takmer zjednotili. Nie je azda príjemné vidieť suseda, ktorý volil celkom inú stranu, ako sa pár týždňov po víťazstve tejto jeho strany zúfalo chytá za hlavu? Nie je krásne vidieť, ako vystúpenia kandidátov stmeľujú vydesených voličov natoľko, že medzi nimi nejaká otázka „vpravo“ alebo „vľavo“ prestala zohrávať úlohu? Veď ak by všetci pozorne počúvali, čo sa u nich pred voľbami povedalo (napríklad o doprave), mnohí by prepadli depresii, iní by sa začali zajakávať.
Chcel by som utešiť všetkých, čo si splnili svoju občiansku povinnosť, aby sa tým už netrápili. Podobné je to aj v iných krajinách, často i horšie. Spomínam si na jedného francúzskeho spisovateľa, ktorý sa sťažoval, že jeho pes má vždy po predvolebnom prejave istého politika v televízii tri týždne tvrdú stolicu. Až také zlé to u nás nebude. Veď aj tých päť nových psích exkrementov, ktoré som dnes ráno musel prekračovať na ceste k zastávke trolejbusu, nesvedčí o inom.