O preukazovaní
Nesporne je zábavné čítať názory niektorých filozofov o demokracii. Nikde inde sa dnešný človek tak dobre nenasmeje. Zaujímavé je, ako rýchlo zastarávajú a ako sa v modernej spoločnosti míňajú účinkom. Nikto z nich, azda okrem Waltera Benjamina, nezohľadnil úlohu technickej reprodukovateľnosti textov či obrázkov, ktorá v demokracii začína zohrávať rozhodujúcu úlohu už aj v politike, nielen v umení.
Bez mobilu alebo fotoaparátu už výkon demokracie nie je možný. Aspoň u nás nie. Ak dnes vidíme kráčať niekoho do Národnej rady bez fotografického prístroja, mali by sme si uvedomiť, že ide o poslanca, ktorému sa skutočná demokracia a jej princípy odcudzili do takej miery, že v parlamente určite patrí k opozícii. Opozícia a rozdielne názory totiž predstavujú silu, ktorá je dnes už takpovediac zbytočná. Naopak, možno skôr tvrdiť, že prekáža reálnemu pozdvihnutiu a rozšíreniu štátu, ako bolo možné v tridsiatom treťom vidieť v Nemecku, alebo ako sa to dá vybadať dokonca aj v súčasnosti, napríklad u niektorých južných susedov.
Na veci nič nemení ani to, že títo „najpokrokovejší a najčestnejší“ zo všetkých zákonodarcov sa tým sami dostávajú do situácie nešťastných, biednych a pologramotných Rómov či bezdomovcov, ktorí tiež musia preukázať, že vo voľbách „správne“ hlasovali, aby dostali klobásu a päť eur.
Etické sily a rozdiely sa tým v spoločnosti vyrovnávajú. Veď kto chce pred parlamentom, obrazne povedané, ešte dlho parkovať v hrdzavom veteráne, „nech nefotí a nech neukazuje“. Teda výsledok tajného hlasovania niekomu osvietenému, najčastejšie predsedovi jeho strany. Ak neukáže, tak mu potom ukážu…
Iste by sa dalo dlho polemizovať o hanbe, dôvere, o vzájomných vzťahoch, charakteroch či zodpovednosti, ba aj o ostatných otázkach, ktoré z toho vyplývajú. Ale nie je jednoduchšie vidieť v tom zanedbateľnú „slabosť“ spomenutých filozofov či starších zákonodarcov? Veď ak ich myšlienky nie je možné odfotografovať, ako im potom veriť?
Zdá sa teda, že sa mobil alebo fotoaparát stáva obľúbenou hračkou v rukách niektorých poslancov. Ide však naozaj o číre zdanie, lebo hračkou v ich rukách sa stáva parlament.