Tichý summit v Bruseli
Ak existuje niečo, čo si lídri Európskej únie prajú spoločne, iste bude pokojný summit, na ktorom sa bude riešiť "agenda" a nie globálna hospodárska kríza. Zdá sa, že si na to ešte budú musieť počkať.
Vrcholové stretnutie, ktoré sa koná v Bruseli, malo byť najmä tiché. Diplomati si dali záležať, aby nepriniesol žiadne prekvapenia. Asi sa poučili z predchádzajúceho summitu. Vtedy vyhlásenia nemeckej kancelárky Angely Merkelovej riadne zatriasli finančnými trhmi. Hlavný bod agendy – riešenie krízy eurozóny – prísne okresali na diskusiu o najnevyhnutnejších zmenách zmlúv, ktoré umožnia vytvorenie permanentného záchranného mechanizmu. Hoci prekvapenia nemožno nikdy úplne vylúčiť, na tomto stretnutí sú najzaujímavejšie otázky, o ktorých nerozhodne. Lídri si v nich iba „vymenili názory“. A je ich skutočne dosť.
Vytvorenie stáleho záchranného mechanizmu nemusí znamenať, že sa súčasnú krízu podarí nadobro prekonať. A už vôbec nezabráni prípadným budúcim. To isté platí pre dohodnuté sprísňovanie Paktu stability, či dokonca nútené bankroty, presadzované Berlínom a jeho kohortou rozpočtových jastrabov. Aj preto sa v posledných dňoch vyrojilo množstvo iných nápadov.
Luxemburský premiér a šéf eurozóny Jean-Claude Juncker presadzuje vydávanie eurobondov. Objavil sa návrh na zdvojnásobenie objemu súčasného záchranného mechanizmu či nákup štátnych dlhopisov z jeho prostriedkov. Angela Merkelová a francúzsky prezident Nicolas Sarkozy minulý týždeň spoločne volali po hlbšej integrácii v oblasti daní a politiky zamestnanosti. A nad tým všetkým visí idea vytvorenia „fiškálnej únie“.
Práve to je politicky najkontroverznejšia a zásadná otázka. Zdá sa, že my v nej máme jasno – cez víkend sa predstavitelia dvoch najsilnejších politických strán, súčasný minister financií Ivan Mikloš a jeho predchodca Ján Počiatek, bratsky zhodli, že fiškálnu úniu nechceme. Lenže odpoveď nie je čierno-biela.
Prebiehajúce francúzsko-nemecké diskusie naznačujú, že sa v štátoch tvoriacich ekonomické jadro eurozóny posilňuje presvedčenie o tom, že integráciu zachráni len jej prehĺbenie. Možno nezíska dostatočnú podporu, aby sa pretavilo na spoločné rozhodnutie únie či eurozóny. To však neznamená, že sa nebude materializovať ako samostatná iniciatíva užšej skupiny členských krajín, či už prostredníctvom „posilnenej spolupráce“, alebo úplne mimo rámca EÚ. S eurom ani so Schengenom sa tiež nečakalo na skeptikov.
Slovensko sa, samozrejme, môže rozhodnúť ostať mimo týchto štruktúr. Ale malo by si predtým dobre spočítať, čo to pre jeho ekonomiku, výrazne nadviazanú na jadro eurozóny, bude znamenať. Preto by sme sa nemali z diskusie vylúčiť emotívnym bránením „národnej suverenity“.
Pokiaľ ide o fiškálnu úniu, nezamrznime na otázke „či“, ale posuňme sa k „ako“. Ak by jej podoba riešila iba problémy Francúzska a Nemecka (a tie sú štrukturálne odlišné od krajín na periférii eurozóny), bude to na našu škodu. Dokonca aj keď ostaneme mimo. Tu už si s politikou typu „hlavne nech tečú eurofondy a nedotýkajú sa našich daní“ nevystačíme.