Špásy so spásou
Čo robiť na vianočné sviatky? Francúzky katolícky denník La Croix sa pokúša v jednom zo svojich predvianočných vydaní odpovedať na otázku, aký zmysel dnes dokážu dať Vianociam ľudia, pre ktorých sa stali rodinným sviatkom, oslavou jedla, víťazstvom televízie alebo kultúrnou zotrvačnosťou.
Francúzsky denník zisťuje, že existuje vzťah medzi melancholickými prejavmi v čase blížiaceho sa konca roka a tým, že veľká časť Európanov sa cíti počas týchto dní odstrčená práve preto, že si už netrúfne siahnuť nie na dickensovského Ducha, ale na Podstatu Vianoc.
Duch Vianoc sa dá vyvolať rýchlo a bezpečne. Stačí si nakúpiť rozprávky, do snehu primiešať vôňu škorice, poprechádzať sa pod oblohou, spútanou reťazami čínskych žiaroviek, a už ho máte.
Počas sviatkov ho treba prikrmovať zvyškami koláčov, kúpať ho v kapustnici a púšťať mu v televízii Mrázika. Bude s vami sedieť až do Troch kráľov. Napriek tomu, že nám už pomaly od začiatku školského roka banky, telefónne korporácie a poisťovne želajú infantilné sviatky „šťastia a pohody“, veľa ľudí sa nevie dočkať, keď sa toto veľkolepé intermezzo skončí.
Intuitívne cítime, že jeden z dvoch kresťanských sviatkov transcendencie ľudí je čoraz viac v zajatí prízrakov. Obchodné galérie dnes už nemajú ani toľko slušnosti, aby priznali, že sa na Vianociach iba zvezú. Trvajú na tom, že ony sú Vianoce samotné – nie len ich Duchom, ale aj Podstatou.
Televízie si o sebe myslia to isté. Počas dvoch týždňov prestanú vysielať „príbehy skutočných ľudí“ z panelákov, ordinácií a väzníc a nahradia ich epickými hrdinstvami neskutočných ľudí z Pána Prsteňov. Hlavne nech sú to trilógie, ich štruktúra kopíruje trojičné mystérium a divákovi to na pochopenie Podstaty Vianoc stačí.
Podstata Vianoc je pritom zázračne jednoduchá. Vychádza z príbehu o narodení Ježiška, ktorý nevedel ani to, že má niekoho spasiť a už vôbec, že bude v strednej Európe namiesto DHL roznášať darčeky.
Legenda tohto nenápadného narodenia vypovedá o našej túžbe byť v prítomnosti niekoho, kto nám sprostredkuje prežívanie nášho metafyzického osudu.
Samozrejme, že chceme všetci pozerať rozprávky, dobre sa najesť, zabaviť sa, byť s ľuďmi, ktorých milujeme, dať si s nimi varené víno, vymiesť vianočné trhy aj nákupné centrály. No pocit odcudzenia od zmyslu sveta a úzkosť zo zabudnutia spiatočnej cesty na „opálovú Lunu“, o ktorej hovorí v poslednej strofe Rostandovej hry Cyrano z Bergeracu, sú najvýraznejšie práve počas Vianoc.
Pre kresťanov sa Vianocami začali nové dejiny spásy. A nástojčivo im pripomínajú, že dodnes túžia po návrate do nebeskej vlasti.