Čo vlastne chceme?
Slovenská premiérka vyhlásila, že do eurovalu odmieta poslať peniaze "v hotovosti". Podmienila to tým, aby investori znášali časť nákladov na svojich pleciach. Počas celej tejto krízy sme už tvrdili všeličo a mali rôzne podmienky. Čo vlastne chceme teraz?
Najprv krátke fakty. V máji 2010 sa dohodlo, že úverová kapacita Európskeho stabilizačného finančného fondu (eurovalu) má byť 440 miliárd eur. Ak mal plniť základnú funkciu, teda stabilizovať finančné trhy, odraziť prípadné špekulatívne útoky a dať vládam v eurozóne dýchací priestor na vytvorenie dlhodobejších riešení, dôležitá nebola len jeho výška, ale aj rating.
Na trojité áčko sa však kvalifikovali len záruky štátov, ktoré majú samy rating AAA. Dnes sa teda nachádzame v situácii, keď má euroval reálnu kapacitu 250 miliárd eur. A hoci sa Portugalsko, Španielsko či Taliansko zatiaľ držia nad vodou, pri najbližšom predaji dlhopisov to už môže byť inak.
Riešenia sú v zásade tri. Eurozóna to môže risknúť a pokračovať so súčasným eurovalom, no táto alternatíva je čisto teoretická. Ak to eurozóna bude riskovať (rozhodne, že nezvýši prostriedky, prípadne sa nezhodne na žiadnom kroku), zvyšuje sa možnosť, že problémy naozaj nastanú. Ocitneme sa v podobnej situácii ako vlani na jar, keď sa museli prijímať rýchlo šité ad hoc riešenia.
Ostávajú dve reálne alternatívy: šesť štátov s trojitým áčkom zvýši svoje garancie, aby tak nahradili výpadok ostatných členov eurozóny s nižším ratingom, alebo krajiny s nižším ratingom poskytnú namiesto garancií financie v inej podobe, v podstate „v hotovosti“.
Prvú možnosť Nemecko a spol. odmietli. Druhú teraz zavrhla Iveta Radičová. Respektíve podmienila súhlas tým, aby časť zodpovednosti za dlhy prebrali na seba banky či investori. Predpokladajme, že zo strany premiérky je to zásadné politické rozhodnutie, nielen ďalšia figúra v exotickom a často nepredvídateľnom tanci, ktorý počas krízy eurozóny predvádzame.
Nejde o novátorský návrh. Na jeseň s ním vystúpila nemecká kancelárka Angela Merkelová, za čo ju neskôr obvinili, že tým ešte viac destabilizovala finančné trhy a urýchlila pád Írska. Dokonca sa zdá, že eurozóna k podobnému kroku smeruje. Diskusia sa však týka permanentného stabilizačného mechanizmu, ktorý by mal začať fungovať až v lete 2013.
Radičová požaduje, aby táto podmienka začala platiť už teraz. Aj to by bola legitímna požiadavka, keby… Keby ju nebolo treba vsadiť do širšieho kontextu našich krokov a postojov v kríze eurozóny. Našu neochotu podieľať sa na spoločných záchranných akciách sme už ospravedlňovali všeličím – morálnym hazardom, neochotou podporovať „nezodpovedné“ vlády, vlastnou chudobou či teóriami o ozdravných účinkoch bankrotu.
K tomu pripočítajme vyjadrenia našich najvyšších predstaviteľov, ktoré situáciu určite neupokojujú. Grécko a Írsko by vraj mali radšej skrachovať, snahy eurozóny sú iba odďaľovaním problémov, euro možno zanikne… Reálne hrozí, že sa staneme krajinou, ktorá začne byť pre ostatných partnerov problémom. Ešte že je tu ten Orbán…