Neúprosný veriteľ
Svet je plochý, tvrdil Thomas Friedman po tom, ako videl svetové IT centrum v indickom Bengalore. Ekonomická globalizácia vraj začala napĺňať svoj sľub: vyrovnávať štartové podmienky, dávať každému šancu uspieť podľa vlastných schopností a úsilia.
To isté by si možno povedal na letisku v Goe. Každodenne cezeň prechádzajú tisíce príslušníkov sebavedomej indickej strednej triedy za dovolenkou na vychytených plážach. Vyškrtnite „masala čaj“, „samosu“ vymeňte za bagetu a môžete sa cítiť ako v bráne do ktoréhokoľvek európskeho populárneho letoviska.
Friedman sa samozrejme mýli. A s ním ostatní kazatelia spravodlivého neoliberálneho raja. To sa len prapevnina globálneho bohatstva, historicky koncentrovaná okolo severu Atlantického oceánu, roztrhala na menšie ostrovy. Sú geograficky rovnomernejšie rozhodené, stále však plávajú v mori chudoby. Pre indickú vyššiu strednú triedu (a jej náprotivky v ďalších „rýchlo rastúcich ekonomikách“) znamená reštrukturalizácia globálneho hospodárskeho poriadku cestu nahor.
Novozískanú sociálnu pozíciu potvrdzuje a definuje podobne ako stredná trieda na západe – spotrebou. Na cestách pribúda osobných áut, osvetové plagáty o prednostiach očkovania vytláčajú bilbordy s reklamami na svetové značky, hrdinov protikoloniálnych bojov nahradili hviezdy domáceho šoubiznisu. Čoskoro však títo sebavedomí ašpiranti na členstvo v globálnom klube vyvolených narazia na dilemu, ktorej vytrvalo odmietame čeliť: environmentálne hranice rastu.
Svet prosperity, do ktorého sa konečne prebojovali, je nezodpovedný a neudržateľný. Súčasná hospodárska kríza (ktorou, koniec koncov, štáty ako Čína či India prechádzajú celkom dobre) je len jedným z prejavov zlyhania dominantnej hospodárskej paradigmy, postavenej na predstave neobmedzených schopností planéty poskytovať zdroje a absorbovať odpady nášho rastu.
Ako píše Tim Jackson v knihe z roku 2009 Prosperita bez rastu, nepríjemnou pravdou je, že vstupujeme do éry rastu cien komodít vrátane ropy, zrýchľujúcej sa degradácie vzduchu, vody a pôdy, zhoršujúcich sa konfliktov o prístup k zdrojom. Vchádzame do nej intelektuálne nepripravení.
Naša predstava o prosperite ako stále rastúcom konzume stojí na podmienke, že sa rast nikdy nebude končiť. Ide však o fatamorgánu, umožnenú hromadením sociálneho a environmentálneho dlhu. Splátky sociálneho dlhu možno dokážeme odkladať viac či menej otvoreným a brutálnym použitím moci. No planéta je ako veriteľ neúprosná.
Iste, miliarda ľudí stále čaká na naplnenie základných životných potrieb. Pre ešte väčšiu skupinu by o trochu viac prosperity znamenalo možnosť naplniť svoj potenciál, vďaka dobrému vzdelaniu, kvalitnej zdravotnej starostlivosti, zodpovedajúcemu zamestnaniu. Ich legitímne požiadavky však využívame na obranu „nevyhnutnosti“ poriadku, ktorý je sociálne nespravodlivý a ekologicky neudržateľný.
Ak by sme brali súčasnú hospodársku krízu ako generálku, môžeme byť pesimisti. V skutočnej kríze už totiž návrat k „starému poriadku“ nie je riešením.