Pomoc ako dar
PKO, piata žena, Svätopluk, lykožrút, Dúhový Pride, ohodnotenie zdravotných sestier a duchovných bratov, poslanecká imunita, diaľničné mýto, Daniel Tupý, rómske osady, Dobrý anjel, Líbya, divadlo Stoka, bezbariérové prístupy, poľovný zákon, Deň narcisov, Hodina deťom, Nota bene. Takto by som v tomto zdanlivo nesúrodom zozname mohla pokračovať takmer donekonečna.
Za celým tým nekonečnom stoja (sedia, nestíhajú, prskajú) ľudia, ktorí bojujú so systémom moci. Pokúšajú sa zlepšovať život nás, našej chorľavej planéty, spoločnosti, obce. Už asi tušíte, že je reč o občianskom aktivizme (aj keď to možno voláte inak). Slovné spojenie, ktoré niekomu evokuje štátotvorný pátos či verejný chaos, iným zaťaté päste a sánky, nie je len výrazom pomenovania akéhosi čudného trávenia voľného času hŕstky večných frflošov.
Znepokojuje vás, čo sa deje vo vašom okolí, na vašej výplatnej páske, v rodine, v škole vášho dieťaťa? Chceli by ste, aby sa niečo skostnatené, hlúpe či nespravodlivé v štáte dánskom zmenilo k vašej spokojnosti? Nahnevane, no s nádejou pre to chodíte voliť? A sme doma. Ste v tom aj vy – až po uši. Čo tým chcem povedať? Iba to, že všetko so všetkým súvisí a aj my sme súčasťou súkolesia, ktoré pracuje tu pre nás, inde proti nám, ale týka sa nás všetkých bez výnimky, či chceme, či nechceme.
Existuje jedna múdra holá veta: Osobné je verejné, alebo ak chcete, osobné je politické. To sú tie naše debaty o veciach, ktoré nás rozohňujú a pri poháriku ich otvárame. A pár „bláznov“, žien i mužov, nimi žije. Hľadajúc riešenia problematických tém napĺňajú motto vyváženosti správ a dôstojnosti našich životov.
Stáva sa, že najmenej konkrétnym témam rozumejú politici a političky, pretože sa nedá vidieť do všetkého, čo je témou ich hlasovaní; logicky najlepšie im rozumejú tí a tie, ktorých sa téma osobne týka, či ľudia z terénu a odborníci, potiaci krv a nervy, aby pomohli. Je možné, že to „držitelia moci“ tak často nechápu? Siahnuť s vďakou po pomocnej ruke je prirodzené v našom súkromí. Prečo je to v politike inak?