Barbari za bránami
Keď počujú európski politici slovné spojenie Muammar Kaddáfí, mali by sa červenať hanbou. Tento politický veterán už prešiel niekoľkými reinkarnáciami. Pre Európu bol radikálnym autokratom, podporovateľom terorizmu, prijateľným "menším zlom", ktoré pomáha brániť južnú hranicu pred vlnami utečencov zo subsaharskej Afriky, výhodným partnerom, garantujúcim dodávky ropy, rešpektovaným štátnikom, ktorému prestierali červené koberce, priateľom, s ktorým sa objímali pred objektívmi médií. Ak môžeme veriť slovám Kaddáfího syna, aj prispievateľom na predvolebné kampane európskych lídrov.
Keď sa vlna politických nepokojov, šíriaca sa v arabskom svete, preliala do Líbye, európski politici boli najprv opatrní. Kaddáfí je predsa majstrom politického prežitia.
Už-už sa zdalo, že koniec bude ako z rozprávky – dobro zvíťazí nad zlom a Európa si prisvojí morálny kredit za ďalšiu „demokratizovanú“ krajinu. Ako sa ku Kaddáfího hlavnému stanu blížilo povstanie, niektorí európski predstavitelia dokonca prejavili nevídanú odvahu (dnes ju asi považujú za nerozvážnosť) a podporili opozíciu. Nuž, situácia na bojisku je zase iná a „ropná logika“ nás asi prinúti k ďalšiemu názorovému saltu mortale.
Nič nové pod slnkom. Už staroveký Rím sa usiloval, aby na čele germánskych kmeňov sídliacich nad dunajsko-rýnskou hranicou stáli autokratickí lídri. S nimi mohol dohodnúť výhodné ekonomické a politické zmluvy, ich lojalitu si kupoval darmi a inými odmenami. Rímska ríša sa tiež snažila o hospodárske ovládnutie, závislosť od dovozu rímskeho železa, obilia či luxusných výrobkov.
Výsledkom pokusov o politickú stabilizáciu a hospodársky rozvoj však bola destabilizácia germánskych spoločností, zvýraznenie sociálnych a ekonomických rozdielov a často aj vytvorenie pro- a protirímskych frakcií, ktoré spôsobovali rozpad kmeňových jednotiek. Táto nestabilita sa rozšírila v germánskych spoločnostiach ako reťazová reakcia a spustila nepokojný proces rýchlej sociálnej a politickej transformácie, ktorý napokon viedol k ozbrojenému konfliktu s večným mestom.
Vymeňte svetové strany, Germánov za južné Stredomorie, Rím za Európu, a história sa opakuje. Hoci Európa občas hlása demokraciu a ľudské práva (najmä ak to znamená odstránenie nepohodlných diktátorov), v skutočnosti v jej politike badať jediný konzistentný záujem: politickú stabilitu, ktorá umožní hospodársky zisk.
Problémom európskej politiky voči arabskému svetu však je to, že neponúka reálnu alternatívu. Demokracia je politicky stabilná len vtedy, ak je naozaj reprezentatívna. V podmienkach koncentrácie ekonomickej moci a sociálnej diferenciácie, ktoré sú priamym dôsledkom našej politiky v arabských krajinách, je to nedosiahnuteľné. A tak sa v týchto nepokojných časoch budeme iba bezradne usilovať zakryť, že naším jediným skutočným záujmom je, aby nám dali lacnú ropu a netlačili sa nám cez hranice. Lenže toto storočie už nie je „európske“.