Koniec konzula
Maďarsko pozvalo na konzultácie svojho konzula Gézu Farkasa, z ktorých sa vraj už do Bratislavy nevráti. Odvolali ho vo chvíli, keď jeho názory začali byť nesmierne zaujímavé.
Ešte zaujímavejšie je, že sa s nimi vôbec netajil. Čo zapríčinilo túto profesionálnu tragédiu konzula?
„Žil tu medzi nami a snažil sa nás pochopiť. Čo na tom, že sa mu to nikdy nepodarilo? Veď aj my sa usilujeme pochopiť našu vládu a tiež sa nám to nedarí,“ zverila sa mi staršia uslzená občianka na najvýznamnejšom medzinárodnom fóre na Slovensku, ktorým je nepochybne trhovisko na Miletičovej.
Informácií je málo, preto nám zostáva iba cesta empatie a dohadov. Možno sa v noci prebúdzal s pocitom, že je doma, teda vo veľkom „predtrianonskom“ Maďarsku. No vzápätí sa pozrel na nočný stolík, na ktorom ležal jeho diplomatický pas. Vedľa neho výplatná páska, ktorá nasvedčovala, že je platený, akoby bol v zahraničí.
Horúčkovito sa púšťal znovu a znovu do štúdia máp, ktoré si priniesol z domoviny, na nijakej niečo také ako Slovensko nebolo. Aj na tých najmenších vždy našiel iba veľmi veľké Maďarsko.
„Odkiaľ som prišiel? Kde som? Kam idem?“ márne si zosobňoval odveké otázky celého ľudstva. Práca mu pochopenie súvislostí tiež neuľahčovala, lebo fakticky „jeho občania“ sa v nej nepretržite hlásili o „svoje občianstvo“, pričom nechceli stratiť akési „ich vlastné občianstvo“.
Všetko to bolo ako začarovaný kruh, preto východisko hľadal v dejinách. Útechu mu podľa jeho vyjadrenia zrejme neposkytli: „Kult Cyrila a Metoda a kult Svätopluka berie Maďar na vedomie s trpkým úsmevom… Je divné, ako vierozvestovia preskočili cez územie dnešného Maďarska. Nie sú po nich nijaké stopy.“
Napokon sa jeho stav, vyvolaný štúdiom máp a dejín, musel prudko zhoršiť:
„Medzinárodné spoločenstvo uznalo suverénny štát, čo neznamená, že mu k tomu dalo aj dejiny. Na Slovensku sa pociťuje naliehavá potreba vytvoriť virtuálne dejiny, čo spôsobuje psychologickú záťaž.“
Odchod domov mu v týchto zmätkoch veľmi nepomôže. Doma sa totiž opäť musí vyrovnávať s akoby opačnou, no predsa tou istou skutočnosťou: totiž, že nie je v zahraničí, aj keď je vlastne doma.