Vyfúknuť a zahodiť
Ani ten pán Sulík nás nemá rád, priatelia. Ešteže to platí aj obojsmerne. Kam sa pozriem, vidím jeho nevábne stopy a odtlačky jeho obyčajných. Tých, ktorých s pánom predsedom spojili na jednu volebnú listinu diametrálne odlišné názory azda na všetko zásadné, okrem peňazí. Pragmatici sú pragmatici. Vedia o manipulatívnom marketingu svoje – a účelne, hoci pre nezainteresovaných nelogicky, ho aj využívajú.
Chtiac-nechtiac si spolu s pravidelnou dávkou spravodajských informácií o najnovších aktivitách (nielen) šéfa SaS a jeho verných pripomínam svoj vnútorný volebný súboj z júna 2010. Moje rozpoltenie sledovali „friends“ na sociálnych sieťach rovnako ako moje kolegyne v práci. Ak by mi vtedy privolali prvú pomoc, nebolo by to na tom nič čudné.
Smerovala som ku kolapsu. Celé dni som si mumlala: „Ísť voliť, nejsť voliť? Idem, treba. Ale nie je koho. Nepôjdem. Veď skutočne nie je koho!“ Niekto by povedal schizofrénia. Ja som to nazvala zodpovednosťou.
Strany s „K“ v skratke svojho názvu si ma nikdy nezískali, ani vtedy nie, keď jedna z nich stavila na ženu ako na líderskú osobnosť. „Hodím to Sulíkovi? Nehodím to Sulíkovi?“ A tak dokola. Ovplyvňoval ma jeho predvolebný ťah na neheterosexuálnu bránu. Ale nestačil. „Vyhrali“ názory fanatickej štvorky z jeho okolia.
Ako sa súboj skončil, neprezradím. Mohol aj horšie. V našej krajine s politickou ponukou, ktorá tu pretrváva už roky, alternatíva dobrého výsledku neexistuje. A to, čo na politickej scéne pribudlo, sa veľmi rýchlo zaradilo ku klasickému straníckemu strednému prúdu: zdierať a klamať. Takže pripájam k načrtnutému zoznamu svojich psychických utrpení aj paranoju a stihomam. Aj keď – to, že sme paranoidní, ešte neznamená, že nás nesledujú, pravda?
Ale naspäť k meritu veci. Na súčasnej politickej garnitúre si cením, že ani príliš nezakrýva svoj očividný nezáujem o obyčajný život obyčajného človeka. Miklošova arogancia si so Sulíkovou posmešnou nadradenosťou môže podať ruku, keď je (v inotajoch politického zahmlievania) reč o tom, kto z občanov je viac potrestaniahodný našimi zákonmi.
Trest za to, že nie je bohatý a mocný, si zaslúži každý – či už pracuje, alebo nepracuje, či už je súčasťou menšín, či väčšín, či je zdravý alebo chorý, mladý alebo starý. Neviem, či sa niektorej vládnej suite v histórii novodobého Slovenska podarilo tak rýchlo voči sebe popudiť azda všetky vrstvy obyvateľstva. Tieto manažérske typy, nech už sedia vo vládach, parlamentoch alebo sú súčasťou okrášľovacích spolkov, sú všetko veselá chasa z jedného cesta a z rovnakého chotára. Z chotára, odkiaľ ťahá chlad.
Najnovšie (vý)činy z oblasti daní, Zákonníka práce, odkopnutých „nepotrebných“ tém a iných kladív na čarodejnice s mottom: je hlboko po voľbách, zvyknite si (na nesplnené sľuby), a ďaleko do ďalších volieb, počkajte si (na nové sľuby) veštia jediné: dnešní chlapci a dievčatá, z hrušky dole! Ale kto hore? Už teraz mám obavy z toho, kto ďalší nás nebude mať rád. V ideálnom svete by bolo možné ho vyfúknuť…