O ružiach a psoch
Exkrementy a bojové plemená. Ak sa verejne píše či hovorí o psoch, toto sú "najťažšie kalibre", ktoré sa v médiách prepierajú so železnou pravidelnosťou a naliehavosťou. Iba občas nám spravodajstvá podhodia slzotvornú udalosť o záchranároch v akcii.
V ruinách po zemetrasení nájdený živý človek, nad ním psík, šťastne vrtiaci chvostom. Iné dojímavé obrázky: vodiace psy, šteniatka s deťmi či mačiatkami v zábavných videách, medzinárodné výstavy psích šampiónov a šampiónok, celebrity so svojimi miláčikmi, charita slúžiaca ako reklama či trendy imidž. A potom opäť exkrementy a bojové plemená. Robte niečo s tými psami, opäť som do toho stúpil. Nedovoľte chovať tie psiská, môžu niekomu ublížiť, veď aj nedávno v našej ulici…
Už menej sa dozvedáme o takmer absolútnej moci poľovníkov zastreliť niekomu psa, keď sa človeku s puškou a pokrivenou dušou zazdá, že mu v poľovnom revíri durí zver. Tú zver, ktorú si neskôr chce zastreliť on sám, prípadne na zastrelenie niekomu sebe podobnému predať povolenie. Je dovolené takmer v akejkoľvek situácii vám zastreliť psa, ktorý je podľa zákona vaším majetkom (akoby sa život dal vlastniť!), pričom ukradnúť vám mobil je trestné. Mimochodom, poľovný revír je takmer všade, kam v lesoch a lesíkoch oko dovidí.
O vyhodených psoch, priviazaných o strom, dusiacich sa na rybárskom lanku, vychudnutých, dobitých, ubolených, o tých si prečítame iba v mimoriadnych prípadoch, keď v médiách vládne „uhorka“. Už vôbec nič sa nedozvieme o tisícoch psov, každý jeden deň a každú jednu noc svojho života priviazaných na reťazi pri búde.
Iba „blázniví“ psičkári a psičkárky chápu, ako „dobre“ sa majú psy v domácnosti, kde je zviera svojím spôsobom aj milované, ale zároveň je vnímané iba ako plyšová hračka, s ktorou sa potešíme, ale nenesieme voči nej žiadnu zodpovednosť. Nikoho netrápi, čo cítia. Zaujímavá a dôležitá je len naša vlastná pohodlnosť, pritom ešte v porovnaní s osudmi množstva „útulkáčikov“ majú šťastie, lebo majú domov a plnú misku. A už iba na sociálnych sieťach niekoho zaujíma, že akýsi sadista po Lamači trúsi voňavé psie dobroty, naplnené otravou. Možno mu prekážajú exkrementy, ktoré neupratali ľudia, túži však trestať psov. Scestné!
Blížime sa k pointe a ja vám ju dnes naservírujem na rovinu: ryba smrdí od hlavy. Môžeme sa sťažovať na psie kôpky, koľko chceme, ak odhodíme obal z nanuku na zem, a odmietať bojové plemená, ak dáme jednu „výchovnú“ svojmu dieťaťu za to, že si zašpinilo tenisky a nanosilo domov blato.
To, ako sa psy správajú, je porovnateľné s tým, ako sa správajú deti. Dostávame od nich naspäť to, čo do nich vkladáme (pozor, nie je reč o eurách), a nemôžeme od nich chcieť nič, čo nepoznajú od nás alebo na čo nie sú prírodou vybavení. Možno si pamätáte na Malého princa, jeho ružu a priateľku líšku, ktorá princovi povedala: „Stávaš sa navždy zodpovedným za to, čo si k sebe pripútal.“ A zďaleka to neplatí iba na ruže a psy. A už vôbec nie je reč „o nich“.