Klub narcisov
Politická scéna má svoj deň narcisov nepretržite. Teda presnejšie, aby neprišlo k mýlke, denne sa narcisticky zaoberá najmä sama sebou, na potreby robotného ľudu nevzdychnúc.
Ani deň bezo mňa! Takto asi znie motto práce pravých i ľavých politikov a političiek. Najmä tých väčšinových – ľavých. A aby opäť náhodou nemohlo prísť k mýlke, ľavými nemyslím ľavicových. Je totiž úplne jedno, z ktorej strany slovenského či európskeho válova si naši volení „servisáci“ riešia vlastné ambície, účty a komplexy. Je totiž viac ako pravdepodobné, že si myslia, že práve na to dostávajú vo voľbách od nás svojich nevoľníkov mandát. Stačí sa len prizrieť, začítať alebo zapozerať sa do akéhokoľvek spravodajstva…
V kódovanej reči o kódovaní hlasovania sa o začarovanom zlom a dobrom prokurátorovi sporí riaditeľ zemegule Richard Sulík s opozičným riaditeľom vesmíru Robertom Ficom. Na prstoch jednej ruky by sme už asi spočítali naivné duše, ktoré ešte veria, že niektorému z týchto pánov ide o kvalitnú prokuratúru, o spravodlivej justícii ani radšej nehovoriac.
Alebo taký bývalý menšinový a ľudskoprávny šéf zo Smeru Dušan Čaplovič. Naozaj sa domnieva, že sme všetci a všetky úplne „na hlavu“ a zhltneme mu v rámci sporu o menšinové jazyky proklamovanú lásku k vlasti, národu a jazyku slovenskému? Jeho múdrosť „Slováci, ktorí neovládate jazyk menšín, môžete sa odsťahovať,“ je len priehľadnou udičkou, hodenou do Slotovho rybníka v nádeji na presun trasy trenia nacionálnych rybiek do svojho potoka. Inak motivovaný záujem o túto tému by som mu naozaj nevyčítala.
Trochu otrepané kapitolky z dejín nášho zákonodarstva píšu naďalej jeho vlajkové lode v oblasti narcistického práva na sebaurčenie za naše dane Anna Belousovová a Ján Slota. Rozpad na pravú a ešte pravejšiu slovenskú národnú straničku, ich následná syntéza a mocenská symbióza tu už boli. Trochu nuda. Mimochodom, pani Anna a pán Ján, vaše rozchody nám Slovákom a Slovenkám veľmi prospievajú. V mene nádeje na náš trvalo udržateľný prospech verím, že tento váš tradičný rozvod už bude definitívny. Azda sa o dva roky nedočkáme národniarskeho déja vu.
Ale aby som iba neohovárala – jediný, kto sa ešte skutočne zápalisto zaujíma o osud (a peňaženky) svojho poddaného ľudu, je sám vojak v narcismi zamínovanom poli minister financií Ivan Mikloš. V milostiplnej snahe zachrániť Titanic prehadzuje cez palubu prežitia raz tých, raz oných, zrejme podľa kľúča najsilnejšej loby, práve prítomnej na kapitánskom mostíku.
Možno ak by si napríklad takí živnostníci dali do erbu modrý nič nehovoriaci štvorec, mali by väčšiu šancu neutopiť sa. Alebo vlastne – čo to táram. Veď ani ženy v modrých uniformách, napriek tomu, že modrá je dobrá, to dobré nemajú a mať nebudú. Bez dostatočne modrých myšlienok nepresadia ani izbové kvety v nemocniciach. A sme zase tam, kde sme boli. Takže čo nám ostáva? Navrhujem staré narcisy nechať odkvitnúť, cibuľky vytiahnuť z pôdy a nasadiť nové rastliny, najlepšie nejaké vzácne a neinvazívne. Ale ktoré?