Ilúzia Európy
Doterajšie snahy o záchranu eurozóny boli len stále drahším kupovaním času. Problém spočíva v tom, že voliči strácajú trpezlivosť a finančné trhy posledné zvyšky dôvery. Dozrel čas pokúsiť sa o zásadnú reformu.
Čo sa v krízou skúšanej Európe udialo za posledné dva týždne? Po hektických dňoch plných protichodných signálov sa európski lídri 21. júla dohodli na novom záchrannom balíku pre Grécko vrátane „dobrovoľného“ príspevku súkromných investorov.
Omnoho dôležitejšia však bola dohoda o rozšírení kompetencií Európskeho finančného stabilizačného nástroja (EFSF). Podľa francúzskeho prezidenta Nicolasa Sarkozyho sa tým takzvaný dočasný euroval zmenil na „Európsky menový fond“. Hoci bezprostrednou témou bolo Grécko, skutočným tlakom na dohodu bola hrozba rozšírenia krízy do Talianska a Španielska.
Trhy sa na chvíľu upokojili. Náladu síce zhoršoval neistý výsledok rokovaní o dlhovom strope v Spojených štátoch, no cena, za ktorú si periféria eurozóny požičiavala na finančných trhoch, poklesla. Po niekoľkých dňoch sa však objavili horšie než očakávané správy o stave ekonomiky v USA a Európe. A kríza je tu zas.
Úrokové miery talianskych a španielskych dlhopisov sa zase potácajú na hranici, za ktorou sa Dublin a Lisabon obrátili na pôžičky z eurovalu. A politickí lídri sa začínajú obzerať po 300 miliardách eur pre Madrid a dvojnásobok pre Rím. Nikomu hádam netreba pripomínať, že na to dnes neexistujú prostriedky.
Základným problémom eurozóny je, že jediné, čo zatiaľ dokázala, je kupovať si čas. Lenže stále drahšie, s podporou občanov, ktorá klesá k bodu mrazu, a pre trhy stále menej dôveryhodne. Riešením však nie je „očistný rez“ žiadaný populistickými hlásateľmi euroarmagedonu (umožniť nekontrolovaný krach Grékov, Írov, Portugalcov, možno Španielov, Talianov, Belgičanov…). Je to ako liečiť migrénu odrezaním hlavy. Bolesť zmizne. No pacient to neocení.
Ak chceme dať spoločnej európskej mene šancu na prežitie, hlbšia integrácia je nevyhnutná. Európska centrálna banka sa musí stať veriteľom poslednej inštancie. EFSF totiž môže túto úlohu vykonávať len obmedzene, keďže závisí od ochoty a schopnosti členských štátov prispievať doň. Eurozóna bude potrebovať spoločnú fiškálnu a koordinovanú hospodársku politiku. Rozdiely medzi jej ekonomikami budú musieť byť vyrovnávané transfermi.
Federalizácia sa môže pokúsiť do Európy prešmyknúť „zadným vchodom“, cez rokovania za zavretými dvermi a úradnícke rozhodnutia, alebo demokraticky. Prvý postup sa v procese európskej integrácie opakovane úspešne použil. V súčasnej kríze dôvery v politické elity by narazil na odpor voličov. Pre ten druhý postup si však lídri vytvorili veľmi nevýhodnú štartovaciu pozíciu, keď európske riešenia niekoľko rokov označovali za – v lepšom prípade – nevyhnutné zlo.
Samozrejme, je tu ešte iná možnosť. Že nám na spoločnej mene a integrácii ako takej vôbec nezáleží. V tom prípade to treba povedať otvorene. A nie opíjať ľudí ilúziou, že jediné, čo stačí, je vydržať.