Kríza ešte bude
Je sobota večer, stojíme pred vinotékou v jednom zo slovenských miest. V uliciach pri stoloch vysedávajú ľudia, hudba hrá, cítime sa príjemne a kolega očarený mestom, v ktorom sme pracovne už niekoľko dní, navrhne: "Čo keby sme si v nedeľu kúpili fľašu dobrého vína? Pozri, zajtra majú otvorené až do osemnástej hodiny." Súhlasím a hneď si aj naplánujeme, že predtým, ako pôjdeme niekde na obed, zastavíme sa vo vinotéke... Tak sa aj stalo.
Na druhý deň sme sa vybrali do reštaurácie a zastavili sme sa vo vyhliadnutej vinotéke, že si nejakú tú fľaštičku dobrého vínka kúpime. Na dverách však niekto rukou dopísal: Dnes otvorené do 14. h.
Nič to, veď je 13.40, máme ešte dvadsať minút času. Veselo pristúpime k dverám a snažíme sa ich otvoriť. Sú však zatvorené. Vnútri niekto stojí, ale keď nás zbadá, obráti sa. Nie, že by nás nevidel. On nás vidieť nechcel a otočil sa len preto, aby nevidel, že my ho vidíme.
„Jeho chyba, mohol zarobiť,“ vraví kolega.
Počas cesty do reštaurácie mu v súvislosti s predajcom vína rozprávam vtip o starom dedkovi, ktorý sedí na priedomí. Okolo idú turisti a obdivujú nádhernú slovenskú prírodu. Oslovia ho:
„Deduško, a ako sa vám tu žije?“
„Jáj, zle, zle sa mi žije,“ odpovedá, „bieda je tu, nič sa neurodí.“
„Akože nič?“ pýtajú sa turisti. „Ani zemiaky?“
„Ani zemiaky,“ tvrdí starký.
„No ale však keď zasadíte, tak sa musí niečo urodiť, nie?“
„Jáj, keď zasadíme…“
Kolega sa zasmeje a s chuťou sa pustíme do moravského vrabca, ktorého sme si objednali.
Po obede chceme zaplatiť, ale kolega má len dvadsaťeurovú bankovku a tak čašníčka musí za šéfom, potom do kuchyne, až nakoniec vybehne na ulicu, aby bankovku zamenila za drobné.
„Vidíš,“ rečie kolega, „keby v tej vinotéke mali otvorené, ako boli písali, oni mohli zarobiť, my by sme mali fľašu vína, ja drobné a tá čašníčka by mohla obslúžiť ďalších zákazníkov a nemusela by desať minút pobehovať, aby rozmenila peniaze.“
Myslím si, kríza ako sviňa, ale tá naozajstná ešte len príde.