Vadí nevadí
Slovensko, a nielen ono, je presýtené mediálnym a politickým šumom. Žiadna nová božia správa, viem. Presýtené je však šumom nevídaným. Čoraz častejšie sa stáva, že sa nedokážeme zorientovať, o čo ide vládam a parlamentom, o čo ide médiám, o čo ide občianskym a iným verejne pôsobiacim skupinám a jednotlivcom.
Čoraz ťažšie sa dokážeme vymotať zo sietí žoviálne servírovaných poloprávd, lží a zahmlievaní. Na čokoľvek si spomenieme, nič už nemá jasné pravidlá a ak aj náhodou má, je len na nás, aby sme ich porušovali, pretože ak nie my, urobí to za nás niekto iný, šikovnejší.
Ostré lakte (zvané často účelovo aj asertivita) sú dnes povinnou výbavou všetkých, ktorí sa túžia presadiť. Pravdu ako očistný fenomén sa už ani neodvažujeme spomínať, či ju u niekoho „viditeľného“ primárne predpokladať. Ak sa ju aj niekto usiluje hľadať, narazí. Narazí (prinajmenšom) na šum.
Psychiku nám totiž nelikvidujú len správy o katastrofách, ako sú povodne, výbuchy sopiek, erupcie na slnku, zemetrasenia, hurikány, UFO, pády dvojičiek, lietadiel a elektrární, ale aj pády búrz, pády vlád, pády ratingov, pády povstaleckých geríl za horami za dolami.
Našimi hlavami hrôzyplne prelietavajú tváre a mená zavraždených aj vraždiacich vinných i nevinných. Naplno tiež žijeme životy celebrít i autorít, farmárov a ich žien, vieme, s kým žijú a spia nám úplne cudzí ľudia, rozhnevá nás krivda na tom našom jedinom najlepšom talente, ktorému držíme palce.
A medzitým si – iba tak mimochodom z dlhej chvíle – zanadávame (lebo to nám ide dobre) pri poháriku (lebo aj to nám ide výborne) na drahšiu dopravu v meste, miznúce vlaky či zeleň, menej peňazí v peňaženke, na Grécko, na za všetko zodpovedných neprispôsobivých, čo žijú zo sociálnych dávok, ale robiť sa im nechce (akoby sa práca a nediskriminácia voľne povaľovali na zemi, iba ich zodvihnúť). Frfleme, že nič nezmôžeme, nikto nás nevypočuje. Politikov neznášame rovnako ako večných nespokojencov s nimi – aj sami sme nespokojní.
A potom nás z rozladenia dostane všadeprítomný šum. Šum ako anestézia nás udržiava v hypnotickom stave povoľnosti voči manipulácii z každej (moci chtivej) strany. V stave, v ktorom nám uniká, ako sú svetové vlády vrátane tej našej (nesvetovej) čoraz viac odtrhnuté od skutočného života, od reálnych problémov, s ktorými zápasia ľudia vari už v každej krajine, vrátane tých navonok bohatých.
Stav vlastnej mysle, stav vlastnej krajiny, stav Zeme a postoje tých, ktorí sedia na truhliciach so zlatom, to je to, kam nás šum nechce pustiť. Zámerne. Takých nás potrebuje. Unavených, nemysliacich, ľahostajných, spokojných s hrami aj bez chleba. Iba tak si s nami môže robiť, čo sa mu zapáči, iba tak na nás môže zarábať. Pýtame sa ako v tej hre s českým názvom: Vadí nevadí? Vadí?
Skúste teda na chvíľu vynechať „povinnú“ televíznu či rozhlasovú jazdu. Zabrúste napríklad do virtuálnych vôd s kľúčovým výrazom nový svetový poriadok. Bude to poučný výlet, uvidíte. Ak pre nič iné, tak aspoň preto, aby dostal náš šum ďalší rozmer. A prípadne nás prinútil premýšľať. Iba prijímať už nestačí. Nikdy nestačilo.