Slovensko má talent
Nobelovu cenu za literatúru udelili poézii, parlament povedal nie eurovalu, padla vláda, poslanci napokon euroval schválili, kto bude vládnuť, ukážu voľby, dovtedy budú kašu hltať tí, čo ju navarili, lekári, že ich výpovede platia, aj keď vláda padla, v lekárňach nám budú servírovať lieky farmaceuti, oni vraj nie sú skorumpovaní farmaceutickými firmami ako lekári, v hlavných mestách Európy aj v New Yorku sa demonštruje proti kapitalizmu, horí Rím...
Česká spisovateľka Irena Obermannová vydáva román o láske, v roli amanta vystupuje Václav Havel, ten medzitým oslávil narodeniny a povedal, že hlavný hrdina nie je on a spisovateľka si vymýšľa a vzťah pokračuje v rovine bulvárnej a neliterárnej, manželka sa k škandáliku nevyjadrila, má starosti so psom, narodeniny oslávil aj náš básnik Žilinčan Ľubomír Feldek, pri tej príležitosti vydal dve pekné knižky, a knižka vyšla aj Umbertovi Ecovi, volá sa Pražský cintorín a hlavný hrdina je namiesto sexu posadnutý jedlom…
V televízii farmári hľadajú ženy, niektoré mamy ponúkajú slobodných synov, letia tančeky, muži so ženami, muži s mužmi, láska je láska, aj psíčkovi s mačičkou by to na parkete pristalo, varíme a vypekáme, máme talent, svište, paneláky, partičky…
Vráťme sa však na začiatok. Zo života zmizla poézia – z novín, z televízie, z našej reči aj našich gest. Na to, aby som si to uvedomila, pod slovom poézia myslím aj kultúru prejavu, stačilo chvíľu počúvať priamy prenos z parlamentu. Latka je teraz na Slovensku nastavená nízko, tak nizučko, že o chvíľu ju budeme podliezať, ale nebuďme pesimisti, napokon sa možno nájde niekto, kto ju zdvihne z blata a znovu nastaví aspoň do výšky očí, podobne sa totiž nastavujú zrkadlá.
Vláda sa katapultovala, a tak sme sa zviditeľnili vo svete. Dopochodovali davy zahraničných novinárov a komentátorov, aby doma informovali, čo že je to za krajinu, čo drží ruku na brzde. Čítajúc preklady tých komentárov, som si istá, že všetci museli mať zapnutú navigáciu, aby sem trafili, väčšina o Slovensku nevedela nič. Ani že v Európe sme doma – rovnako hlúpneme, nie sme veľkorysí k iným náboženským či sexuálnym orientáciám, máme talent a veľké televízne hlavy z toho tancovania, varenia, sobášov v priamom prenose, videli sme už všetko, life sex, life operácie, life pôrod, life vojny aj smrť v priamom prenose a ani kútikom nám nemyklo, všetci rozoznáme vo víne trieslovinky a požívame jedlá, o ktorých naše babky ani nechyrovali, vlastnú kultúru, aj správania, varenia či obliekania, sme ako oni kopli pod posteľ.
Aj tu je väčšina ľudí nespokojná, len v odpovediach na otázky, čo si Slováci predstavujú pod blahobytom, sme boli svoji a originálni – jedlo a prácu.
Zahraničné komentáre boli vtipné a povrchné. Nám nepomohli a ich čitatelia sa o Slovensku nedozvedeli nič. Niektorým stačilo, keď naznačili, čo a kde je to Slovensko, ktoré zastavuje pomaly napredovanie sveta. Slovensko nie je souvlaki, končil svoj komentár americký novinár. Našťastie nie je ani neje!