Chvála bláznovstva
Bola som na spisovateľskej služobnej ceste. Po našom na čítačke. V Stuttgarte. Literárne centrum robí takéto podujatia pravidelne, vždy s veľkým úspechom. Nie je totiž pravda, že zahraniční čitatelia o slovenskú literatúru záujem nemajú. Majú, ale málo o nej vedia, a tak im ju treba všetkými dostupnými spôsobmi ponúkať. Tých kanálov zatiaľ veľa priechodných nie je, no Litcentrum už má vyšliapané chodníčky.
Stuttgart je ďaleko. Vezú vás autom, máte čas uvažovať o literatúre aj o tom, čo chcete alebo by ste mali povedať. Nedávno vyšla antológia slovenských autorov v nemčine. Vezieme knižky aj časopisy.
Čítanica bude v novej knižnici. Novej! Skoro som odpadla! Dnes, keď na Slovensku zanikajú nemocnice a kultúrne inštitúcie živoria, hovorí sa o nečítaní a pomaly zániku literatúry, niekde stavajú a postavia knižnicu! Blázni, pomyslíte si.
Mesto je veľké a moderné. Prvý deň do centra nejdeme, v uliciach prebieha „diskusia“ o novej železničnej stanici. Zbúrať starú, nová bude pod zemou, moderná a elegantná, vravia novátori, tradicionalisti si starú nechcú dať, a tak sa v meste ohadzujú kadečím, iba v pondelky, mesto je plné policajtov, miernejšia diskusia prebieha v tlači.
Nová knižnica sa veru pod zemou nekrčí. Je to obrovská ultramoderná osemposchodová budova. Najväčšia knižnica v strednej Európe! Blázni, pomyslíte si.
Pracujem v Malokarpatskej knižnici v Pezinku, preto vítam jej prehliadku. Vraj srdce knižnice, kde sa má človek stíšiť, obrazovky, spisovatelia vravia o knižkách, dostanete výklad, ako a prečo vznikol nápad postaviť knižnicu, vidíte, ako ju stavali. Hore, nad mestom, literárna kaviareň. Automatizované linky, ktoré vidíte zvonka, vozia knižky, čo sa vrátili. Namiesto pani za pultom dolu na prízemí s vami komunikuje počítač, ktorý od vás knižku prevezme a odpovie vám, či tú vašu majú alebo nemajú, iný vás informuje len o novinkách. Nechýba človečina, pre tých, čo sa radi zhovárajú, sú tu zamestnankyne, ktoré vám poradia.
Čítačka sa koná o pol ôsmej večer v kaviarni na ôsmom poschodí. Vyvezie vás výťah. Ak si chcete prezrieť regály s knižkami, idete po schodoch. Z kaviarne vidíte všetko, celú knižnicu, ľudí, čo čítajú či mrvia sa v policiach, aj mesto Stuttgart.
Česko-slovenský literárny večer. Z Česka číta Radka Obermannová, čerstvá držiteľka ceny Magnesia litera.
Spomeniem si, ako sa vždy pred besedou v našej knižnici bojíme, či prídu ľudia. U nás sú besedy so spisovateľmi zadarmo, tu je vstupné päť eur. Ale potom tí ľudia prídu a príde ich veľa. Obe čítame v rodnom jazyku a potom „z nás“ prečíta herečka, zhovárame sa o literatúre, aj o našej, slovenskej, a cítime o ňu naozajstný záujem. Literatúrou sa dá dorozumievať. Sme dojatí.
Keď si po návrate domov v práci spomeniem na stuttgartskú knižnicu a záujem o literatúru, trochu mi zovrie srdce. Sme tu oproti stuttgartskej zanedbateľne malí, pre tých pár „bláznov“, čo ešte čítajú a vedia, že bez kníh budú svet aj ľudia, čo po ňom chodia, chudobní. Niektorým z nás by totiž knižky chýbali rovnako ako peniaze. A poznám aj takých, ktorým ešte viac.