Chvála bláznovstva
S budmerickým kaštieľom akoby sa v posledných dňoch roztrhlo vrece. Slovensko-kanadská spoločnosť sľubuje, že ho pretvorí na exkluzívny hotel s tenisovými kurtmi a golfovým ihriskom, pričom staré a vzácne dreviny nevyrúbe (!).
Tajomstvom zahalená spoločnosť Dilema vraj od zmluvy odstúpila. Nehospodárne a veľkoryso zaplatená strážna služba, rúškom noci zahalení zlodeji, ktorí potajomky odnášajú, čo sa ešte odniesť dá. Zvláštna návšteva pána ministra kultúry v nevykúrenom a chátrajúcom spisovateľskom zariadení. Napokon spisovateľská obec a zopár jednotlivcov ako ja, čo nevedia, čo si majú o tom všetkom myslieť a naivne veria, že veci sa dajú dať do poriadku a kaštieľ bude opäť slúžiť spisovateľom.
Preto som začala komunikovať s ministrom Danielom Krajcerom osobne a napísala mu cez fejsbúk zopár privátnych listov. Na každý som od neho dostala odpoveď.
Predtým, ako literárnemu fondu vypršal nájom a mal sa oň znovu uchádzať v akejsi nezmyselnej vopred prehratej súťaži, napísala som pánovi ministrovi, že mu želám šťastnú ruku. Na scéne sa však objavila nesolventná spoločnosť Dilema, ktorá vraj ponúkla za prenájom kaštieľa viac ako Literárny fond, a viac sa neozvala. Naopak, od zmluvy odstúpila.
Normálny človek by si myslel, že teraz je na rade Litfond. Súťaž je súťaž, ak spoločnosť odstúpila, ďalším záujemcom v poradí bol fond. Ihneď som napísala ministrovi, že mýliť sa je ľudské a že má príležitosť vrátiť kaštieľ spisovateľom, čiže fondu. Dokonca som mu predostrela veľkorysý návrh, aby zariadenie slúžilo všetkým umelcom, keď hudobníkom a výtvarníkom podobné priestory už pobrali, s tým že ich zveľadia (zvedavcom odporúčam ich návštevu!).
V tlači som položartom naznačila, že ak Dilema záujem nemá, my spisovatelia (myslela som tým Jána Litváka a seba) si môžeme založiť spoločnosť Nápad (peniaze nemáme tiež), ale kaštieľ za symbolické euro ročne berieme a bude slúžiť umelcom.
Ministrova odpoveď znela: „Ono sa to nedá vrátiť. Majetok štátu sa dá len prenajať alebo predať, pokiaľ to má byť hospodárne nakladanie. A ja musím postupovať len v intenciách zákona. Ešte zvažujeme jednu možnosť, ako to previesť na jednu z našich organizácií a urobiť z toho účelové zariadenie. Verte, že naozaj chcem, aby to slúžilo umelcom.“
Veríme! Medzitým sa však loď potápa, vláda padla, opäť štuchám do ministra a radím mu priznať si chybu. Odpoveď: „Dal som hľadať alternatívne riešenie, aby tam mohli umelci chodiť. Neviem, či to už stihnem osobne.“
Dobre, lebo nebárs. Karty mieša pán Burza a jeho slovensko-kanadská spoločnosť. Opäť list. Odpoveď: „Bolo by to protizákonne previesť to na Literárny fond. Taký je zákon! Verte mi. Dá sa to previesť len na našu rozpočtovú alebo príspevkovú organizáciu. My sme sa nepomýlili, taký je proste zákon. Ale stále sa snažíme hľadať riešenie, aby to slúžilo širokej umeleckej obci.“
Rada chytám ľudí za slovíčka. Aká je tá „naša“? Naša slovenská? Ministerská? Sasistická? Krajcerovská? Je vaša aj naša? Fond je tiež príspevková organizácia, nie? Pýtam sa verejne, lebo mám strach.
V poslednom čase akoby všetkým chýbal zdravý rozum. Každý deň správy vravia, kto čo odniesol či ukradol, ľudia sa porozčuľujú a karavána ide ďalej. Mali by ste to, pán minister, mali nechať tak. Neprevádzajte ten kaštieľ na žiadnu organizáciu, vydržte, kde ste a nič nerobte. Možno po vás príde niekto, kto dá veci do poriadku. Skladba, ktorú vaše ministerstvo zahralo, sa mi nepáčila!