Biela prezumpcia
Kto problém nepomáha riešiť, je súčasťou problému. Apatia a aktívna účasť na probléme sú v tomto kontexte oprávnene kladené na jednu úroveň.
Bohorovne, bez štipky empatie, alebo ak chcete ľudovejšie, bez kúska srdca v tele sa veľká časť slovenskej verejnosti neštíti podporovať dokonca aj násilné riešenia. Dokonca s radosťou. Dokonca na ženách a na deťoch. Neveríte mi, pretože ste si s prstami na Biblii istí/é, že to nie je o vás.
Príčiny a dôsledky spoločnosť zaujímajú v prípade vrahov, zlodejov, goríl v bielych golieroch, mužov každej piatej ženy. Väčšina ľudí na Slovensku už odrástla túžbe po lynčovaní. Verí v prezumpciu neviny a v právo na spravodlivý súd. Pravda, odtiaľ potiaľ. Vo výnimočných prípadoch je pripravená odsúdiť bez súdu a bez štipky… Ale o tom som už písala. Neveríte mi. Mňa považujete za nudnú moralistku a seba za posledných spravodlivých, ktorých sa moje moralizovanie netýka.
Kontrolná otázka číslo 1: Okresný súd v Prešove precedentne rozhodol, že Základná škola v Šarišských Michaľanoch vzdelávaním rómskych detí v segregovaných triedach porušila zásadu rovného zaobchádzania a dopustila sa diskriminácie rómskych detí z dôvodu ich etnickej príslušnosti. Čo si o tom myslíte?
Kontrolná otázka číslo 2: Európsky súd pre ľudské práva dal v spore proti Slovenskej republike za pravdu rómskej žene, ktorá sa domáhala spravodlivosti a odškodnenia za násilnú sterilizáciu. Čo na to hovoríte?
Našepkám vám. Sú to len dva prípady. Dva, v ktorých súdy uznali, že na Slovensku nie je všetko s kostolným poriadkom, dokonca ani keď ide o skupiny spoločnosťou (údajne) zvlášť citlivo vnímané – o ženy a o deti.
Rozhodnutia súdov pomenúvajú špičku ľadovca, ktorý po Slovensku rozširuje mráz rasizmu. Európsky i domáci súd dali najavo, že Slovensko dovoľuje svojim občanom, aby sa za vlastné frustrácie z vývoja krajiny a v duchu kolektívneho trestu za kolektívnu vinu vŕšili na bezbranných a nevinných. Na ľuďoch, u ktorých nie je dôvod pýtať sa prečo, keďže odpoveď je aj bez súdu známa. Lebo je cigáň. V „nerasistickej“ verzii znie odpoveď „inak“. Lebo je Róm. A je vymaľované. Ani nám nenapadne opýtať sa samých seba aspoň v duchu, aký by asi bol náš život, ak by sme sa nenarodili Janíčkovi a Marienke, ale Araňke a Dežkovi.
Snaha pochopiť konanie bieleho mafiána sediaceho vo vyšetrovačke za vraždu a právoplatne ho odsúdiť za činy, ktoré spáchal, a nie za činy, ktoré nespáchal, je pre právny štát samozrejmá. Odsúdiť ženu k neplodnosti bez jej informovaného súhlasu je však v poriadku. Nie je to predsa vaša žena. Je to len Rómka.
Odsúdiť dieťa na zákaz komunikácie a vzdelávania sa spolu s ostatnými deťmi je v poriadku. Nie je to predsa vaše dieťa. Je to len Róm. Nižšia rasa. Navyše neprispôsobivá. Nerešpektujúca naše pravidlá. O to nám ide, nie o rasizmus. Teraz už nie som nudná moralistka? Pochopila som? Iste, veď už kedysi nám Hitler pootvoril dvere – a my stále nakúkame, čo je za nimi. Akoby sme nevedeli…