Prečo mi bude chýbať SDKÚ
Nie vždy platí, že z nových vecí povstávajú veci dobré. V politike by sme sa mali mať pred revolučným nadšením na pozore ešte viac. Najlepším príkladom toho sú boľševická revolúcia a nástup nacizmu.
Na Slovensku sa šíri predstava, že najlepšie, čo sa nám môže prihodiť, je príchod nových strán, ktoré nahradia tie, ktorých predstavitelia účinkujú v Gorile. Nové strany však nie sú odpoveďou na otázky, ktoré tento manuál partokracie nastoľuje. Ich fungovanie, predstavitelia a program sa v ničom nelíšia od SDKÚ, na ktorú sa dnes valí volanie po krvi. No Dzurindova strana predstavovala v politike niečo viac ako len hlavnú silu pravice. Dlhé roky bola, napriek tomu, že jej predstavitelia konšpirovali proti veľkým skupinám obyvateľstva priamo v parlamente, stranou s modernizačným a civilizačným posolstvom.
Jej zakladatelia stáli za porážkou mečiarizmu, aj keď si mnohé z týchto praktík neskôr osvojili. Potiahli krajinu do únie a prispeli k štandardizácii politického života. Bola to strana predvídateľná, ktorá sa pod vplyvom Ivety Radičovej posunula na hranicu, kde už nájdeme európske progresívne strany. A vedeli, že štát má aspoň minimálnym spôsobom chrániť niečo ako verejný záujem. To všetko sa dialo aj napriek tomu, že paralelný ekonomický život jej niektorých predstaviteľov sa podobá na 90. roky, keď sa stali muži v teplákoch a so zlatými reťazami na krkoch legitímnou súčasťou slovenského biznisu.
Nová slovenská pravica z radov SaS a Obyčajných ľudí je opakom všetkého, čo sa snažila SDKÚ definovať ako pravicovú ideológiu. Predovšetkým nie je v ničom nová. Jej ideológia je zmesou intelektuálnej lenivosti a aktivistického narcizmu. Obe tieto strany spája viera v to, že štát je prekážkou slobody. Obe považujú Brusel za Mordor a volajú po európskej dezintegrácii. A sú posadnuté tajnými službami, ktorými vypáčia z umierajúceho štátu jeho testament.
Podľa spôsobu revolučných strán extrémnej ľavice volajú po gilotíne, do najmenšieho detailu vedia, ako má vyzerať spoločnosť. Používajú rétoriku z čias čarodejníckych procesov, kde sa hysterickým radom rozrastá počet tých, ktorí sa previnili. Ich jediným bodom programu – okrem toho že sú nové, čo by nám letargickým konzumentom politických drog s čoraz slabším účinkom malo stačiť, je dostať sa do parlamentu. Detská viera SaS v pinochetovský kapitalizmus a žoldnierska posádka Matovičovej pirátskej lode, z ktorej polovica nerozumie ani základom fungovania demokracie, nás oslabujú práve v čase, keď potrebujeme vecnú diskusiu o systéme, kde už nikto nie je víťazom.
SDKÚ končí aj preto, že jej predseda nepochopil rozdiel medzi postavením lénneho pána a léna. Že druhé môžete mať bez toho, aby ste boli prvým. Obavy však nevzbudzuje strana Mikuláša Dzurindu, aj keď jej členovia o ňom mlčia, ako o rodinnej vražde, ktorú treba ukryť. Tie vzbudzuje otázka, aký charakter bude mať nová pravica a či bude schopná korigovať Ficovu dominanciu. A keďže, parafrázujúc Adama Michnika, najhoršie na SDKÚ je to, čo príde po nej, nemáme sa na čo tešiť.