Inak sa tiež dá
Verejné priestranstvá po celom svete zapĺňajú ľudia – od Námestia SNP, cez aténske námestie Syntagma, káhirské námestie Tahrír až po Wall Street.
Ľudia, ktorí chcú žiť lepšie, ale ktorí si aj uvedomujú, že existujúci ekonomický systém im v lepšom živote aktívne bráni. Jeden zo spôsobov, ako poukázať na systémové zmeny, ktorých sa protestujúci dožadujú, je inšpirovať sa na príkladoch jednotlivých krajín. Obmedzím sa tu na hospodársku politiku.
Neodpustím si začať z opačného konca. Za vzor sa v hlavnom prúde ekonomicko-politických diskusií dáva Nemecko. Jeho dôveryhodnosť ako disciplinovaného hospodára hromžiaceho na márnotratnú perifériu ešte minulý rok vynikajúco a efektívne spochybnil ekonomický historik Albrecht Ritschl. Upozorňuje, že Nemecko bolo najväčším dlhovým hriešnikom 20. storočia (merané pomerom nesplateného dlhu k výkonu hospodárstva), keď zbankrotovalo prinajmenšom trikrát. Jeho hospodársky rozmach umožnilo iba odpustenie dlhov a vojnových reparácií, okrem iného aj voči Grécku. To iba na okraj.
Skúsme sa pozrieť na pozitívne príklady. Neprekvapí – a už som to aj naznačil – že mnohé vítané zmeny sa udiali po ťažkých otrasoch. Island je zaujímavý nielen ako priekopník demokracie cez internet. Táto krajina zažila v rokoch 2008–2009 jednu z najhorších finančných a ekonomických kríz v hospodárskych dejinách sveta.
Napriek tomu je na tom dnes lepšie ako krajiny, ktoré boli zasiahnuté menej, a dovolím si tvrdiť, že aj preto, lebo prijal neštandardné opatrenia. Nie je priestor ísť do podrobností, a tak uvediem iba zásadné body protikrízovej reakcie na Islande. Na ostrove sa zaviedli dočasné obmedzenia pohybu kapitálu. Ďalej je významný radikálny postoj, ktorý vláda zaujala voči bankám. Zatknutých bolo niekoľko vrcholových bankárov obvinených z ekonomickej kriminality a porušenia zákonov bezpečného obchodu vrátane manipulácie s trhom a porušenia obchodných zákonov. Islanďania a Islanďanky v referende odmietli zaplatiť záväzky skrachovaných islandských bánk. A napriek tomu, že protikrízová reakcia islandskej vlády bola pomerne neortodoxná a úspešná, čelí jej bývalý predseda Geir Haarde zvláštnemu súdu za to, že nebola ešte lepšia.
Ďalším inšpiratívnym prípadom je Ekvádor, ktorý sa ešte nedávno považoval za klasickú banánovú republiku. Už päť rokov tam prebiehajú mimoriadne zaujímavé zmeny. Vláda prehodnotila dohody o ťažbe ropy s nadnárodnými korporáciami a aktuálne sa jej podiel z príjmov z ropy zvýšil z 13 na 87 %. Došlo tiež k zvýšeniu podielu priamych (najmä korporátnych) daní. A príjmy z ropy a daní sa investujú do budovania infraštruktúry a do sociálnych výdavkov. Aby sme však zmenu neredukovali iba na ekonomické otázky – nová ekvádorská ústava zakotvuje práva prírody a v krajine sa podporujú viaceré snahy na ochranu životného prostredia a pôvodného obyvateľstva.
Všetky uvedené zmeny spája jeden menovateľ – snaha obrať o moc skorumpované politické a ekonomické elity a vrátiť ju nazad jej zdroju, teda ľuďom. Mnohé opatrenia sú iba čiastkové, krátkodobé, reagujú iba na bezprostrednú akútnu situáciu. Sú iba prvými stranami návodu na zlepšenie života. Aj tieto dve maličké krajiny však dávajú živú nádej, že iný svet je možný.