Kôň bodnutý do slabín
Človek preletí oceán, kúpi si adaptér do zástrčky a ak nájde signál či wi-fi, ihneď je jednou nohou doma. Prezrie si poštu, otvorí fejsbúk a keď si svedomito prečíta noviny, možno sa dokonca zaraduje, že doma nie je. Z diaľky sa na domov pozerá inak, oceán mení optiku a náš slovenský predvolebný guláš je trochu lepkavý a "posmrdkáva" až za veľkú mláku.
Pozrela som si prieskum a štatistiky. Zistila som, kto práve drží varešku, a pravdu povediac, nezávidím nikomu. Ani víťazom, ani porazeným. Tými porazenými teraz nemyslím voličov.
Moja babička niekedy varievala slepý guláš. To je ten bez mäsa, iba so zemiakmi. Smiala sa, že keď sa doň hodí párok, tak na jedno oko uvidí. Svet sa zmenil a guláš, ani slepý, ani bystrozraký, v móde už nie je. Tu za vodou sú v móde humus a klíčky, šošovica, mäta, feta, stopercentný džús a čistá voda, odšťavené tekvice, mrkva, zemiaky a cvikla. V móde je nefajčiť, nepiť alkohol, nebyť tučný ani hlučný, mať tisíc kartičiek, úesbé kľúčov, mobilný telefón a notbúk.
V móde je tiež zbierať po psovi odpad do recyklovaných vrecúšok, mať neštekajúce psy z útulku či adoptované deti, recyklované smeti, behať na bežiacom páse a chodiť na pohyblivých schodoch v posilňovni, činky, závažia, pružiny, displeje, čo ukazujú úbytok kalórií, prebehnuté kilometre, tlak… Tu v Amerike všetci poobede behávajú. Jedni v posilňovni, druhí po uliciach, kam sa vždy vyroja ako včely.
Vyjdete poobede na priedomie, zaleziete s cigoškou kdesi do kríkov, aby vás nevideli, a pozeráte sa na bežcov so slúchadlami na ušiach, aby nepočuli okolitý hluk, s čelovkami na hlavách, s meračmi tepu a rýchlosti na prsiach a máte dojem, že do tohto sveta, kde všetko akože funguje, ako má, kde nevidíte psa bez vôdzky, mačku za oknom, chlapca na bickáči, dievča na „paxláku“, babky na lavičke pred domami, chlapov pred pivárňou, papiere od čokolád a zavše dáky „vajgel“ na chodníku, akosi nepatríte. A spomeniete si na dvojveršie Jozefa Mihalkoviča:
„Nepijem, nejem, nemilujem, nefajčím,/cítim sa ako kôň bodnutý do slabín.“
Na letisku patríte do presklenej vitríny pripomínajúcej telefónnu búdku, v ktorej vás všetci vidia, tej pre fajčiarov, doma zase k večne frflajúcim nevoličom, ale milovníkom dobrého bystrozrakého guláša, k nevoličom zašpineným od života, tlačiacim sa ráno čo ráno v autobusoch, natŕčajúcim ušiská, kto čo povie, od jedu poskakujúcim pred televíznou obrazovkou, keď vysielajú správy.
Američania, ktorých stretávam v Pittsburghu, akoby sa presťahovali do virtuálneho sveta. Behajú tu v tých svojich krikľavých úboroch a teniskách po uliciach ako blázni a ja sa smejem, lebo sa našťastie môžem vrátiť domov. Smejem sa, lebo takto z diaľky žijem v tomto virtuálnom svete aj ja, jednou nohou som doma a všetko „doma“ je trochu sranda. Slepé guláše, na ktoré nik nemá chuť, Gorila aj Sasanka, most Chucka Norrisa aj Márie Terézie ponad Moravu. Uznávam, že srandy nemusia byť vždy smiešne, niekedy bývajú trochu lepkavé a smrdia.