Nejde o Grécko
Podstata krízy v eurozóne nespočíva primárne v bilanciách verejných financií, ale v bilanciách bežných účtov. Nastavenie eurozóny vedie k rastu makroekonomických nerovnováh: jadro vyváža a zároveň poskytuje úvery, aby sa periféria mohla zadlžiť a dovážať. Kríza preto nie je grécka, portugalská atď., ale ide o krízu celej eurozóny a je to kríza systémová.
Ak zodpovednosť za jej vznik nie je národným zlyhaním, podieľať sa treba aj na zodpovednosti za jej riešenie. Podmienky na poskytnutie úveru sa však nestanovili neutrálne, aby pomohli Aténam a prispeli k riešeniu krízy v eurozóne, ale mocensky. A to tak aby presadili čiastkové politické záujmy. Indícií je viac, za všetky spomeniem dve.
Po prvé, znižovanie deficitu sa môže javiť ako legitímna požiadavka, ale Európska únia neponechala formu zlepšovania stavu verejných financií na náhodu. Jednoznačne žiada škrty v mzdách a dôchodkoch a totálny rozpredaj majetku štátu v gescii a za cenu určenú veriteľmi. Na druhej strane vôbec nepožaduje napríklad vyvlastnenie korupčníkov a tých bohatých, čo neplatia dane. Nie je to náhoda.
Po druhé, predstavitelia európskych veriteľov neboli zďaleka ľahostajní k spôsobu, akým sa Grécko rozhodne postupovať. Nemecký minister financií Wolfgang Schäuble vyhlásil, že v Aténach by mali odložiť voľby a zložiť vládu technokratov bez politikov. Rukopis a vplyv únie na dizajn úveru je teda nezanedbateľný. Preto má zmysel kritizovať EÚ. Nie preto, že úver poskytuje, ale preto, ako ho podmieňuje.
Ďalšou nie nepodstatnou indíciou, že čosi s druhou pôžičkou Grécku nie je v poriadku, je jej nefunkčnosť aj z hľadiska deklarovaných cieľov. Ak má byť ekonomika schopná splácať dlhy, musí rásť. K tomu asi toľko, že tri štáty eurozóny, ktoré sa zapojili do záchranných programov EÚ a Medzinárodného menového fondu, vykázali medzi tretím kvartálom roka 2010 a 2011 najvyšší nárast relatívneho verejného zadlženia. V Grécku, Portugalsku a Írsku sa za toto obdobie zvýšil pomer verejného dlhu k hrubému domácemu produktu o viac než 15 percentuálnych bodov.
Môže za to recesia. Tú spôsobujú úsporné opatrenia. Tomu, že sa obnoví schopnosť Grécka splácať dlhy, neveria ani samotní predstavitelia tzv. trojky (EK, ECB, MMF), ktorí to priznali v „tajnom“ dokumente datovanom 15. februára 2012. Druhá pôžička sa ešte neuzavrela, už sa otvorene hovorí o potrebe tretej.
Aktuálne zlyhanie dvoch najväčších gréckych strán spočíva v tom, že kapitulujú bezpodmienečne a že si dajú diktovať očividne likvidačnú politiku. Nálada medzi voličmi v Grécku sa však mení. Ľudia prestávajú veriť v dobré úmysly medzinárodných veriteľov a v schopnosť ich lokálnych politických spojok hájiť národné záujmy. Popularitu získavajú radikálne strany, ktoré by reálne hrozili defaultom (bez vystúpenia z eurozóny). Aj eurozóna by ním mohla stratiť a práve toho sa bojí nemecký minister financií a jemu podobní.
Má zmysel, aby európska verejnosť žiadala efektívne použitie svojich peňazí. To neznamená bezpodmienečné úverovanie Grécka. To znamená poskytnúť úver za takých podmienok, ktoré nebudú Grécku a stabilite eurozóny škodiť, ale im budú na osoh.